Tolerancia nejednoznačnosti

Medzikultúrna kompetencia je zaradená do oblasti sociálnej kompetencie. Sociálna kompetencia umožňuje adekvátne vystupovanie v kultúrnom prostredí. Interkultúrna kompetencia podporuje aj schopnosť interakcie v nekultúrnom prostredí. Osoba sa označuje za „sociálne kompetentnú“, ak je schopná komunikovať s jednotlivcami z cudzích kultúr. Dosahuje sa to tým, že ľudia sú schopní pochopiť vnímanie a predstavy svojich náprotivkov. Vlastné sociálne správanie by sa malo spochybniť z pohľadu cudzej kultúry a v prípade potreby korigovať. Vlastné predstavy o hodnotách a normách by sa nemali vylučovať, ale pružne a podľa situácie prispôsobovať.

Domáca a cudzia kultúra

Predpokladom je uvedomenie si existencie kultúrne špecifických a kultúrne cudzích vzorcov správania, ako aj ochota zamyslieť sa nad vlastnými hodnotami a zmeniť ich. Sociálna a interkultúrna kompetencia sa vo všeobecnosti považujú za učiteľné, pričom sa predpokladá, že základy sú položené v ranej socializácii, ktorá má rozhodujúci vplyv na rozvoj interkultúrnej kompetencie. Nadobúdanie medzikultúrnej kompetencie sa preto neobmedzuje len na vedomosti o konkrétnej krajine, znalosti cudzieho jazyka, kultúrne zvyky alebo vzorce správania. Medzikultúrna kompetencia by mala citlivo vnímať, reflektovať a spochybňovať vlastnú kultúru. Na to musí jednotlivec pochopiť svoju kultúru a z nej vyplývajúce vzorce konania (porovnaj Derboven/ Kumbruck 2005, 6 a nasl.). Kühlmann identifikuje sedem požiadaviek ako základný predpoklad na dosiahnutie medzikultúrnej kompetencie. Na prvom mieste uvádza toleranciu nejednoznačnosti (porov. Kühlmann 1995, 36).

Tolerancia nejednoznačnosti – čo to je?

S cieľom lepšie definovať interkultúrnu kompetenciu boli vypracované rôzne modely, z ktorých väčšina je založená na zoznamoch určitých osobnostných vlastností. Vo väčšine modelov medzikultúrnej kompetencie sa tolerancia nejednoznačnosti uvádza ako základný aspekt (porovnaj Straub/ Weidemann/ Weidemann 2007, 42 a nasl.).

Pojem ambiguita pochádza z latinčiny a znamená nejednoznačnosť. Tolerancia nejednoznačnosti teda opisuje kompetenciu rozpoznať nejednoznačnosť a rozpor a tolerovať neistotu, ktorá z toho môže vyplývať (porovnaj Derboven/ Kumbruck 2005, 6).

Kultúrne očakávania

Pri medzikultúrnych stretnutiach sa vždy objavujú nové situácie, ktoré sú v rozpore s vlastnými kultúrnymi očakávaniami. Tieto nezrovnalosti môžu na komunikačných partnerov vyvíjať veľké napätie. Pri vnímaní a vyjadrovaní týchto situácií môže pomôcť rolový odstup a empatia (porov. Krappmann 1973, 150).

Interagujúci sa musia najprv „prispôsobiť vzájomným očakávaniam“ (Krappmann 1973, 151) a vyjednať nové podmienky interakcie. Následne sa potreby interaktantov už nemôžu plne uspokojiť. V tomto procese sa „všetci interakční partneri […] snažia v každej situácii udržať a prezentovať identitu, ktorá si udržiava ich špecifickosť“ (Krappmann 1973, 151).

Prijímanie divergencií

Predpokladom účasti na interakciách je zachovanie identity jednotlivcov a zároveň vyjadrenie rozdielnosti očakávaní. V zásade interakcia s inými ľuďmi zahŕňa uspokojovanie emocionálnych potrieb. S cieľom uspokojiť aspoň niektoré z týchto potrieb ľudia vstupujú do interakcií. Musia akceptovať z toho vyplývajúce odlišnosti a nezlučiteľnosti, pretože sú neoddeliteľnou súčasťou každého interakčného vzťahu (porov. Krappmann 1973, 151). V tomto kontexte sa veľmi jasne ukazuje, že „jednotlivec […] nemôže uniknúť ambivalencii“ (Krappmann 1973, 152).

Podľa Krappmanna je tolerancia ambivalentnosti schopnosť tolerovať protichodné rolové zapojenie a motivačné štruktúry rovnako u seba samého, ako aj u svojich interakčných partnerov (porov. Krappmann 1973, 155). Tolerancia nejednoznačnosti teda otvára jednotlivcovi možnosť interakcie, najmä v interkultúrnom priestore. Zároveň znižuje úzkosť tým, že jednotlivcovi dáva najavo, že dokáže udržať rovnováhu medzi rôznymi normami a motívmi aj vo „veľmi protichodných situáciách“ (Krappmann 1973, 155).

Formovanie identity

Z toho vyplýva, že tolerancia nejednoznačnosti nie je len dôležitou kompetenciou v medzikultúrnych stretnutiach, ale je dôležitá aj pre formovanie identity jednotlivca. Pri rozvoji svojej osobnej identity je jednotlivec opakovane nútený „syntetizovať protichodné identifikácie“ (Krappmann 1973, 167). Bez nej [tolerancie nejednoznačnosti] totiž „nie je mysliteľná žiadna identita ega, pretože sa musí artikulovať balansujúc medzi ašpirovanými očakávaniami a v rámci spoločného systému symbolov“ (Krappmann 1973, 167).

Každý človek sa musí zmieriť s tým, že očakávania a potreby sa nie vždy zhodujú a že medzi osobnými skúsenosťami a všeobecne platnými hodnotovými systémami sú rozpory. Ak jednotlivec tieto nejednoznačnosti popiera alebo potláča, nemôže si vytvoriť identitu, a teda nemôže v interakciách reprezentovať svoj osobitný názor (porov. Krappmann 1973, 167).

Literatúra

Derboven, Wibke/ Kumbruck, Christel (2005): Interkulturelles Training Trainingsmanual zur Förderung unterkultureller Kompetenz in der Arbeit. Heidelberg: Springer Verlag.

Krappmann, Lothar (1973): Soziologische Dimension der Identität. Strukturelle Bedingungen für die Teilnahme an Interaktionsprozessen. 3. Auflage. Stuttgart: Klett.

Kühlmann, Torsten (1995): Mitarbeiterentsendung ins Ausland – Auswahl, Vorbereitung, Betreuung und Wiedereingliederung. Göttingen: Verlag für Angewandte Psychologie.

Straub, Jürgen/ Weidemann, Arne/ Weidemann, Doris (Hrsg.) (2007): Handbuch interkultureller Kommunikation und Kompetenz. Grundbegriffe – Theorien – Anwendungsfelder. Stuttgart: J. B. Metzler.