Tabu

Termín tabu pochádza z polynézskej Tongy („tapu“ o. „ta pu“) a bol zdokumentovaný počas námorných plavieb Jamesa Cooka, po ktorých sa tento termín udomácnil aj v Európe. Pôvodne mal polynézsky termín nábožensko-magické konotácie (porov. Freud 2014, 635) a mohol označovať niečo posvätné, nedotknuteľné, ako aj niečo nečisté, zakázané (porov. tamže, 629). Hoci tento termín pochádza z kultúrneho priestoru Polynézie, ide o medzikultúrny fenomén, ktorý možno nájsť aj v každej inej kultúre (porov. Wundt 1926).

Medzikultúrny fenomén

V dnešnom jazykovom úze je tabu sociálne hlboko zvnútornený zákaz, ktorý ako nepísaný a čiastočne nevedomý zákon vyžaduje od členov kultúrnej skupiny určité vynechanie alebo mlčanie (porov. „výskum tabu“). Tento interkultúrny fenomén sociálnych tabu skúmal okrem iných James G. Frazer (1854 – 1941) a do vedeckého diskurzu si našiel cestu najneskôr od napísania knihy Totem a tabu viedenského psychoanalytika Sigmunda Freuda (1856 – 1939). Kým Frazer ako prvý opísal tabu ako medzikultúrny fenomén, ktorý slúži na upevnenie systému spoločenského poriadku, Freud podobne vníma tabu ako individuálny psychologický jav (porov. Emrich 2015, 13), ktorý slúži na potlačenie určitých túžob. „Základom tabu[u] je zakázaná činnosť, ku ktorej je v nevedomí silný sklon“ (Freud 2014, s. 641), čo by vysvetľovalo aj principiálne ambivalentný postoj k tabu, zahŕňajúci tak úctu, ako aj odpor (porov. tamže, 636). Medzitým sa tabu stalo predmetom rôznych disciplín, ako sú psychológia, sociológia, etnológia, religionistika, kulturológia či lingvistika.

Typy tabu

Existujú rôzne typy tabu, napríklad náboženské tabu, rodovo špecifické tabu alebo zdvorilostné tabu. Ďalej možno rozlišovať tabu, ktoré sú zamerané na konanie, komunikáciu a určité pojmy, predmety, miesta, myšlienky alebo dokonca emócie (porovnaj Balle). Ak sa však tabu vzťahuje na konkrétny predmet alebo osobu, treba spomenúť, že za zakázaný sa nepovažuje samotný tabuizovaný predmet, ale skôr určitá činnosť alebo postoj, ktorý k nemu smeruje (porov. Scholz), a to dotýkanie sa, pozeranie sa, pomenovanie alebo nejaké myslenie na tabuizovaný predmet.

Často tabuizovanými témami sú napríklad smrť, choroba, vylučovanie a určité telesné funkcie, menštruácia, pohlavné orgány, sexualita vo všeobecnosti alebo jednotlivých skupín, ako sú staršie alebo postihnuté osoby, závislosti, ako aj rozprávanie o nespokojnosti s pridelenou rodovou rolou (rola matky/opatrovateľky), psychické problémy alebo negatívne emócie vo všeobecnosti. Tabu často zakazujú aj incest, kanibalizmus, konzumáciu určitých zvierat alebo produktov, konkrétne politické diskusie alebo obvinenia zo „zákazu reči“ voči aktérom politickej korektnosti*.

Tabu verzus zákazy

Hoci tabu označuje niečo zakázané, zvyčajne sa odlišuje od bežného zákazu. Kým bežný zákaz sa explicitne učí, tabu sa implicitne internalizuje v ranom detstve podľa socializácie v kultúrnom rámci. Podobne sa porušenie tabu netrestá rovnako ako porušenie zákazov, ale často vyvoláva reakcie, ako je hanba alebo znechutenie (porov. Reimann 1989, 421), a je sociálne sankcionované (porov. Kraft 2004, 9 – 15). Zatiaľ čo o zákazoch možno hovoriť alebo o nich dokonca diskutovať, „[tabu] v skutočnosti zakazujú samé seba. […] Tabuizovaným zákazom chýba akékoľvek zdôvodnenie […]; pre nás nepochopiteľné, tým, ktorí sú pod ich vládou, sa zdajú byť samozrejmé“ (Freud 2014, 629). Tak možno pozorovať aj to, že aj diskurz o existujúcom tabu je tabuizovaný (porov. Balle). A „[naj]zvláštnejšie asi je, že ten, komu sa podarilo takéto tabu prekročiť, má sám charakter zakázaného […]“ (Freud 2014, 632). Túto juxtapozíciu tabu a zákazu však treba chápať menej ako striktnú dichotómiu, ale skôr ako kontinuum medzi dvoma pólmi (porov. Schröder 2003, 310).

Funkcie tabu a ich porušovanie

Sociálne tabu na jednej strane obmedzuje možnosti konania jednotlivcov, a teda má represívny charakter, na druhej strane môže prispievať k upevňovaniu politických pomerov alebo zabraňovať diskurzom. Keďže tabu majú funkciu podpory sociálneho poriadku (porov. Betz 1978, 144), môžu mať pre jednotlivca aj úľavovú, ochrannú alebo dokonca identitu formujúcu funkciu (porov. Base 2007). Majú „sociálnu funkciu regulácie správania, stanovenia hraníc, uznania autorít, napr. na zabezpečenie majetkových a mocenských vzťahov a určitých sociálnych poriadkov“ (Reimann 1989, 421).

V dôsledku toho porušenie tabu ohrozuje akoby aj celú sociálnu skupinu, v ktorej sa tabu uplatňuje (porov. Freud 2014, 616). S cieľom vyhnúť sa porušeniu tabu možno preto pozorovať rôzne verbálne a neverbálne stratégie zvládania (porov. Schröder 2003, 311). Napríklad „eufemizmy sú ideálnym postupom, keď ide o rešpektovanie tabu bez toho, aby sa popreli vlastné konverzačné potreby“ (Reuter 2009, 19). V závislosti od kultúrneho kontextu možno pozorovať aj odlišný jazykový prístup k dotykom s tabu.

Tabu v medzikultúrnej komunikácii

Pri kontakte s inou kultúrnou skupinou je obzvlášť dôležité uvedomiť si potenciálne konfliktné témy a nájsť rešpektujúci spôsob ich riešenia (porov. „výskum tabu“). Vedieť, o čom sa nemá hovoriť alebo ako sa nemá správať, je tiež nevyhnutnou súčasťou kultúrnych konvencií. Keďže tabu vznikali historicky a neustále sa menia, sú tiež veľmi relatívne vzhľadom na príslušný kultúrny kontext (porov. Kraft 2004, 9 – 15). Existujú teda rôzne tabu, ktoré platia len v určitých kultúrnych okruhoch. A keďže tieto nie sú explicitne vyjadrené, existuje nebezpečenstvo neúmyselného porušenia tabu. Rovnako však existujú tabu, ktoré sa v rôznych kultúrach objavujú podobne, ako napríklad tabu incestu. Kultúrne špecifické sú však nielen oblasti tabu, ale aj miera tabuizácie, ako aj príslušné stratégie zvládania (porov. Danninger 1982, 237). „Jazykové znalosti o možných stratégiách obchádzania [ako aj] tolerancia voči tabuizovaným javom“ (Schröder 2003, 314) sú následne základom úspešnej medzikultúrnej komunikácie.

Literatúra

Balle, Christel: Koncept tabu. https://www.kuwi.europa-uni.de/de/lehrstuhl/ehemalige_professoren/sw2/forschung/tabu/tabubegriff/index.html (14. 9. 2020).

Base, Gerhard: Über Tabus und Tabuisierungen. In: Tabuos und Grenzen der Ethik. Ed. by Michael Fischer and R. Kacianka. Frankfurt a. M.: Peter Lang 2007 (= Ethik transdisziplinär 7). S. 13-30.

Betz, Werner: Tabu. Slová a zmena. In: Meyers Enzyklopädisches Lexikon. 9. vyd. Ed. podľa Bibliogr. Institut. Mannheim: Bibliographisches Institut 1978 (= zväzok 23). S. 141-144.

Danninger, Elisabeth: Tabuizované oblasti a eufemizmy. In: Teória jazyka a aplikovaná lingvistika. Festschrift für Alfred Wollmann zum 60. Geburtstag. Ed. by Werner Welte. Tübingen: Narr 1982. s. 237-251.

Emrich, Matthias: Úvod. Tabuizovaná kultúra. In: Texty a tabu. O kultúre zákazu a transgresie od neskorej antiky po súčasnosť. Edícia: Alexander Dingeldein a M. Emrich. Bielefeld: Transcirpt 2015 (= Mainzer Historische Kulturwissenschaften 21). S. 7-18.

Freud, Sigmund: Totem a tabu. In: Zborník prác. Kolín nad Rýnom: Anaconda 2014. s. 607-758.

Kraft, Hartmut: Tabu. Mágia a sociálna realita. Düsseldorf: Walter 2004.

Reimann, Horst: Tabu. In: Staatslexikon. Právo – hospodárstvo – spoločnosť v 5 zväzkoch. Ed. vydala Görresova spoločnosť. Siedme úplne prepracované vydanie. Freiburg: Herder 1989 (= 5. zväzok). S. 420-421.

Reuter, Ursula: Jazyk a tabu. Výklad o francúzskych a talianskych eufemizmoch. Tübingen: Max Niemeyer Verlag 2009 (= Beihefte zur Zeitschrift für Romanische Philologie 346).

Scholz, Alexander: Handout for the lecture: Tabu – Ein ethnophänomenologischer Deutungsansatz. https://www.kuwi.europa-uni.de/de/lehrstuhl/ehemalige_professoren/sw2/forschung/tabu/weterfuehrende_informationei/alexander_scholz/index.html (14.09.2020).

Schröder, Hartmut: Tabu. In: Príručka interkultúrnych germanistických štúdií. Ed. by Alois Wierlacher and A. Bogner. Stuttgart: Metzler 2003. s. 307-315.

Tabu Research. https://www.kuwi.europa-uni.de/de/lehrstuhl/ehemalige_professoren/sw2/forschung/tabu/index.html (14.09.2020).

Wundt, Wilhelm: Völkerpsychologie. Skúmanie vývojových zákonitostí jazyka, mýtu a zvyku. Vyd. 4. zv. Vyd. 4. Leipzig: Scientia Verlag 1926.