Psycholingvistika (Jazyk, myslenie, realita)

Môžeme myslieť bez jazyka? Alebo je to len jazyk, ktorý nám umožňuje tvoriť myšlienky? A aké je spojenie medzi jazykom a myslením? Filozofia jazyka sa snaží odpovedať na tieto otázky. Od polovice 19. storočia je čiastkovým odborom lingvistiky, ale problémom jazyka a myslenia sa zaoberali už v staroveku. Filozofiou jazyka sa zaoberajú filozofi aj lingvisti, ale tento článok sa na túto tému pozerá výlučne z lingvistického hľadiska.

Piaget: Myslenie určuje možnosti tvorby a používania jazyka

Hoci Piaget nebol lingvista, ale biológ a vývinový psychológ, jeho výskumy osvojovania si jazyka deťmi umožňujú vyvodiť závery o prepojení medzi jazykom a poznaním. Predpokladá, že „kognitívny vývin (t. j. postupné osvojovanie stratégií myslenia) rozhodujúcim spôsobom determinuje náš jazykový vývin a jazyk“ (Beyer/ Gerlach 2018, 206).

Ako dôkaz uvádza experimenty s vnímaním množstva u detí. Pri jednom z týchto experimentov sa rovnaké množstvo vody preleje z jednej nádoby do nádoby iného tvaru, ktorej tvar vedie k vyššej hladine stojatej vody. Deti sa domnievajú, že teraz musí byť viac vody. Až od veku 5 až 8 rokov deti dospievajú k presvedčeniu, „že zmeny vo vzhľade veličiny nemajú vplyv na veličinu samotnú“ (Szagun 2016, 207). Podľa Piageta tento náhľad nie je ovplyvnený jazykom, pretože ide o „zásadnú zmenu v myslení“ (Szagun 2016, 207).

Sapir-Whorfova hypotéza: jazyk určuje naše myslenie

Dvaja najznámejší predstavitelia opačného stanoviska sú Benjamin Lee Whorf a Edward Sapir. Takzvaná Sapir-Whorfova hypotéza hovorí, že „náš rodný jazyk určuje spôsob, akým myslíme a vnímame svet“ (Deutscher 2010, 149).

Hypotéza sa často stotožňuje s princípom jazykového determinizmu alebo princípom jazykovej relatívnosti, pretože je založená na týchto princípoch.

Princíp jazykového determinizmu hovorí, že konkrétny jazyk, ktorým človek hovorí, určuje, t. j. determinuje myslenie. Princíp jazykovej relativity predpokladá, že používatelia rôznych jazykov vnímajú realitu odlišne (porovnaj Werlen 2002, 201).

Sapir-Whorfova hypotéza bola časom podrobená silnej kritike. Jednou z hlavných kritík je hypotéza, podľa ktorej „náš materinský jazyk určuje hranice nášho intelektuálneho obzoru a obmedzuje našu schopnosť porozumieť myšlienkam alebo rozdielom používaným v iných jazykoch“ (Deutscher 2010, 267).

Boas a Jakobson: Spojenie medzi kultúrou a jazykom

Antropológ Franz Boas sa vo svojich výskumoch nezaoberal spojením medzi jazykom a myslením, ale spojením medzi kultúrou a jazykom. Podľa neho každá kultúra môže jazykovo vyjadriť všetko, ale príslušné potreby kultúry diktujú, že jej členovia musia určité informácie vyjadriť jazykovo, zatiaľ čo iné informácie nie sú explicitne vyžadované (porov. Werner 2002, 183 a nasl.).

Jazykovedec Roman Jakobson nadväzuje na Boasove antropologické úvahy a prenáša ich do lingvistiky. Aj Jakobson zastáva prístup, že každá kultúra alebo každý jazyk je teoreticky schopný vyjadriť všetko, a stanovil maximu, že jazyky sa líšia „v informáciách, [ktoré] každý jazyk núti svojich hovoriacich reprodukovať“ (Deutscher 2010, 173).

Deutscher: Boasov-Jakobsonov princíp

V nadväznosti na Boasa a Jakobsona Deutscher uvádza Boasov-Jakobsonov princíp ako odpoveď na Sapirovu-Whorfovu hypotézu. S prihliadnutím na Boasove a Jakobsonove vysvetlenia opisuje vplyv jazyka na myslenie. Ak jazyk podnecuje svojich hovoriacich k tomu, aby vyjadrovali isté informácie jazykovo, tieto informácie musia byť zohľadnené aj mentálne (porov. Deutscher 2010, 175).

V tomto zmysle nás materinský jazyk núti venovať pozornosť špecifickým detailom, rozlišovať určité pojmy a mať určité asociácie (porov. Deutscher 2010, 267). Takto sa „jazykové návyky môžu nakoniec upevniť v mentálne návyky“ (Deutscher 2010, 175). Deutscher uvádza experimenty a štúdie, ktoré dokazujú, že náš materinský jazyk má kognitívny vplyv na pamäť, vnímanie a asociácie, ako aj vplyv na naše praktické schopnosti, napríklad na náš orientačný zmysel (porovnaj Deutscher 2010, 267 a nasl.)