Pravicový extrémizmus

Pravicový extrémizmus nemožno chápať ako jednotnú ideológiu. Tento pojem skôr zahŕňa rôzne prúdy, ideologické orientácie, ako aj organizačné formy (porovnaj Grumke 2007, 20).

Pravicový extrémizmus z pohľadu štátnych inštitúcií

Z pohľadu Úradu na ochranu ústavy pojem pravicový extrémizmus zahŕňa tie snahy, ktoré sú zamerané proti slobodnému demokratickému základnému poriadku (FdGO) (porov. Jesse 2004, 9). V súlade s tým pojem extrémizmus zahŕňa tak ľavicové, ako aj pravicové hnutia. V súlade s tým pravicový extrémizmus opisuje „pravicový variant politického extrémizmu“ (Grumke 2007, 21).

Pravicový extrémizmus z pohľadu politológie

V politológii sa pravicový extrémizmus chápe ako „pomerne rozptýlená disparátna oblasť postojov, správania a organizácie“ (Gessenharter 1998, 33). Zatiaľ čo verejné stanoviská sa zvyčajne zameriavajú na extrémistické správanie – napríklad páchanie pravicového násilia -, politologická perspektíva zdôrazňuje význam postojovej roviny. Militarizmus, šovinizmus, sociálny darvinizmus, autoritárstvo, rasizmus, antisemitizmus a pronacizmus sa považujú za zložky pravicovo-extrémistických postojov (porovnaj Grumke 2007, 22; porovnaj Stöss 2000, 20 a nasl.). Nie všetky prvky sa musia vyskytovať súčasne, aby sa prejavili pravicovo-extrémistické postoje. Napriek tomu sa dá predpokladať, „že väčšina prvkov je základom, keď sa osoba rozhodne pre aktivitu v pravicovo-extrémistických skupinách alebo organizáciách“ (Grumke 2007, 23). Nie každá osoba, ktorá má vzor pravicovo-extrémistických postojov, ich vyjadruje aj vo svojom správaní. Možno preto predpokladať, že v rámci spoločnosti je podiel ľudí s uzavretým pravicovo-extrémistickým svetonázorom oveľa vyšší ako počet ľudí, ktorí tento postoj vyjadrujú v zodpovedajúcom správaní. Napriek tomu sa postojová rovina považuje za nevyhnutný predpoklad pravicového extrémizmu. Obe dimenzie možno od seba odlíšiť, ale len spolu môžu plne reprezentovať pojem pravicového extrémizmu (porovnaj Grumke 2007, 23; porovnaj Stoss 2000, 25).

Ideologické charakteristiky

Rasizmus je ústredným znakom pravicového extrémizmu. Tu sa nárok na univerzálne ľudské práva odmieta tým, že sa predpokladá rasová alebo etická nerovnosť. V tomto kontexte je antisemitizmus obzvlášť rozšírenou formou rasistického myslenia. Ďalším charakteristickým znakom je šovinizmus, ktorý opisuje prehnaný nacionalizmus, ktorý sa zvyčajne vyznačuje nepriateľským postojom k iným štátom a národom. Osobitným znakom je pojem etnopluralizmus. Predpokladá sa, že národy sú si rovné, ale nie sú homogénne. Táto prirodzená nerovnosť vedie ku krízam, a preto sa požaduje, „aby sa národy konštruovali ako etnicky a kultúrne homogénne, žili oddelene od seba a nemiešali sa“ (Bruns et al. 2015, 12), aby sa zabezpečila „kultúrna čistota“. Ďalším charakteristickým znakom pravicového extrémizmu je banalizácia alebo glorifikácia národného socializmu. Patrí sem aj tzv. historický revizionizmus, ktorý ide ruka v ruke s popieraním holokaustu a nemeckej viny v druhej svetovej vojne (porovnaj Grumke 2007, 24). Okrem týchto charakteristík je pre pravicovo-extrémistickú ideológiu charakteristické odmietanie univerzálnych ľudských práv, multikulturalizmu a „hodnotového pluralizmu liberálnej demokracie, ako sa prejavuje v parlamentných demokratických systémoch“ (Grumke 2007, 25).

Nová pravica

„To, čo sa […] v politickom diskurze obchoduje ako ‚pravicový extrémizmus‘, sa časom natoľko zmenilo, že […] sa zdá byť potrebná diferencovanejšia terminológia ako predtým“ (Gessenharter/ Frochling 1998, 11). V spoločnosti je rozšírený predpoklad, že pravicoví extrémisti sa javia ako skinheadi so šprintérskymi topánkami, náchylní k násiliu, a že pravicovo-extrémistické postoje možno redukovať na problém menšín, ktoré sú pripravené použiť násilie a ktoré sa ocitli v ťažkej životnej situácii (porovnaj Bruns et al. 2015, 86). Nová pravica označuje politické spektrum, ktoré sa etablovalo koncom 60. rokov 20. storočia, počnúc Francúzskom. Považuje sa za protiváhu tzv. hnutia ’68. V súlade s tým sa stavia proti liberalizmu a egalitarizmu. Aktéri novej pravice sa vyznačujú tým, že nie sú nebezpeční v tom zmysle, že by ich bolo možné prirovnať k násilným „hrdlorezom“. Nebezpečenstvo spočíva skôr v tom, že sa snažia preniknúť do stredu obyvateľstva a ovplyvniť jeho myslenie tým, že sa vkladajú do verejno-politických diskurzov (porovnaj Mense et al. 2016, 183). Pritom sledujú cieľ radikalizovať hodnotovo-konzervatívny stred „trvalým vyvolávaním odporu voči určitým skupinám obyvateľstva“ (Bruns et al. 2015, 14). Zasadzujú sa za nerovnosť medzi ľuďmi, antisemitizmus, protimoslimský rasizmus, konzervatívne rodové roly a za hierarchickú spoločnosť (porov. Bruns et al. 2015, 86).

Literatúra

Bruns, Julian/ Glösel, Kathrin/ Strobl, Natascha (2015): Rechte Kulturrevolution. Kto a čo je dnešná nová pravica? Attac Basis Texte 47. Hamburg: VSA.

Gessenharter, Wolfgang (1998): Neue extreme Rechte, intellektuelle Neue Rechte und Rechtsextremismus. In: Gessenharter, Wolfgang/ Fröchling, Helmut (eds.): Rechtsextremismus und neue Rechte in Deutschland: Zur theoretischen und empirischen Neuvermessung eines politisch-ideologischen Raumes? Wiesbaden: Springer, 25-66.

Gessenharter, Wolfgang/ Frochling, Helmut (1998): Rechtsextremismus und Neue (radikale) Rechte – Einladung zu einem Dialog. In: Gessenharter, Wolfgang/ Fröchling, Helmut (eds.): Rechtsextremismus und neue Rechte in Deutschland: Zur theoretischen und empirischen Neuvermessung eines politisch-ideologischen Raumes? Wiesbaden: Springer, 11-24.

Grumke, Thomas (2007): Rechtsextremismus in Deutschland. Pojem – ideológia – štruktúra. In: Glaser, Stefan/ Pfeiffer, Thomas (eds.): Erlebniswelt Rechtsextremismus. Pohŕdanie ľudskosťou so zábavnou hodnotou. Pozadie. Metódy. Prax prevencie. Schwalbach am Taunus: Wochenschau Verlag, 19-35.

Jesse, Eckhard (2004): Formy politického extrémizmu. In: Spolkové ministerstvo vnútra (ed.): Extrémizmus v Nemecku. Erscheinungsformen und aktuelle Bestandsaufnahme. Berlín, 7-24.

Mense, Thomas/ Schubert, Frank/ Widemann, Gregor (2016): From „concerned citizens“ to resistance fighters? – Pegida a nová pravica. In: Decker, Oliver/ Kiess, Johannes/ Brähler, Elmar (eds.) (20016): Die enthemmte Mitte. AutoritÄre und rechtsextreme Einstellungen in Deutschland. 2. vyd. Gießen: Psychosozial-Verlag, 179-200.

Stöss, Richard (2000): Rechtsextremismus im vereinten Deutschland. 3. vyd. Berlin: Nadácia Friedricha Eberta.