Neviditeľné náboženstvo

Esej Thomasa Luckmanna Neviditeľné náboženstvo (1991) sa dnes považuje za klasiku (náboženskej) sociológie. Trvalo takmer 24 rokov, kým bola preložená anglická verzia The Invisible Religion (1967), ktorá sama vychádzala z textu The Problem of Religion in Modern Society (1961) (porov. Knoblauch, s. 7). Thomas Luckmann (1927 – 2016) vyštudoval okrem iného filozofiu, germanistiku, romanistiku a psychológiu a 24 rokov pôsobil ako profesor sociológie na univerzite v Kostnici (porov. doslov).

Funkcionalistická koncepcia náboženstva: privatizácia náboženstva

Hlavnými témami eseje sú definícia, vývoj a nové spoločenské formy náboženstva (porov. Knoblauch, s. 11), ako aj otázka, či sa religiozita v modernej spoločnosti skutočne vytráca, ako to dodnes naznačuje klesajúca účasť v cirkevných organizáciách. Luckmann tvrdí, že náboženské funkcie sa transformujú do iných (súkromných) sociálnych foriem.

Jadrom koncepcie je téza o „privatizácii náboženstva“. Pod „neviditeľným“ náboženstvom sa rozumie súkromná, individuálna religiozita a s ňou spojený odstup od čisto verejného, inštitucionalizovaného chápania náboženstva (viera verzus náboženská príslušnosť). Rozhodujúci pre Luckmannov prístup k „neviditeľnému náboženstvu“ je funkcionalistický prístup. Na rozdiel od substanciálnej definície, ktorá sa pýta na špecifickú, obsahovú podstatu náboženstiev a zaoberá sa predovšetkým predstavami ľudí a ich vzťahom k nadpozemskej, posvätnej, nadprirodzenej sile, funkcionalistická koncepcia chápe náboženstvo ako aktéra sociálnej štruktúry, ktorý spoluurčuje vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou (porov. Knoblauch, s. 12). Zjednodušene povedané, už nejde primárne o to, čo náboženstvo definuje z hľadiska obsahu, ale o to, aký individuálny a spoločenský prospech plní. To vyúsťuje do Luckmannovej radikálnej tézy, že „samotné náboženské je jadrom sociálneho“ (Knoblauch, s. 13), keď sa u neho zvnútornenie „svetonázoru“ povyšuje na „univerzálnu sociálnu formu náboženstva“ (Knoblauch, s. 16). Sám Luckmann píše: „V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, ţe v súčasnosti sa uţ nevie, čo sa stane, keď sa bude konať:

„K individualizácii vedomia a svedomia historického jednotlivca dochádza menej prostredníctvom originálneho znovuvytvárania svetonázorov, než prostredníctvom internalizácie už vopred vytvoreného svetonázoru. […] Ak sme predtým definovali svetonázor ako univerzálnu sociálnu formu náboženstva, môžeme zodpovedajúcim spôsobom definovať osobnú identitu ako univerzálnu formu individuálnej religiozity.“ (Luckmann, s. 109)

Podľa tejto otvorenej definície možno teda všetko, čo plní významotvornú, svetonázorovú funkciu, chápať ako „náboženské“ alebo „posvätné“. Viera v nadprirodzenú moc, tradične chápaná ako skutočne náboženská, je tu nahradená funkciou poskytovania orientácie a identity.

Moderný „posvätný kozmos

Podľa Luckmannovej teórie tradičný „posvätný kozmos“ dopĺňa moderný „posvätný kozmos“ (porov. Luckmann, s. 153). Dominantnou snahou moderny je individuálna autonómia, ktorá sa diferencuje v „posvätných“ témach „sebavyjadrenia, sebarealizácie, étosu mobility, sexuality a familiárnosti“ (Luckmann, s. 157). Čo sa explicitne nerieši, je vlastná smrteľnosť a starnutie: „‚Autonómny‘ jedinec je mladý a nikdy neumiera. (Luckmann, s. 158)

Príkladom Luckmannovej otvorenej koncepcie náboženstva by mohli byť napríklad ezoterické hnutia New Age 20. storočia, ale aj športy ako kulturistika (porov. Mörth, s. 2), joga alebo futbal. Podľa Luckmanna by sa za náboženstvo dali označiť aj iné tzv. náhradné náboženstvá na tejto strane sveta, ako napríklad vegánsky životný štýl.

Kritika: problém otvoreného pojmu náboženstva

Luckmannova kritika čistej sociológie cirkvi mala pozitívny vplyv najmä na sociologické štúdium náboženstva s individualizovanými formami viery (porov. Mörth, s. 4). Napriek tomu jeho téze chýba konkrétnejšie vysvetlenie. O identitotvornom a obraz sveta konštituujúcom charaktere náboženstva niet pochýb, ale zostáva nejasné, prečo všetko, čo plní tieto funkcie, je „náboženské“. Z tohto dôvodu zaznieva jedna kritika, že v Luckmannovom prístupe sa stráca špecificky náboženské (porov. Knoblauch, s. 12). Naopak, zámerne nenáboženské hodnotové systémy (ateizmus) nie sú adekvátne zohľadnené. Knoblauch v predhovore tiež uvádza, že Luckmannova esej predstavuje skôr provizórny návrh neviditeľného náboženstva (porov. Knoblauch, s. 11). Treba však zdôrazniť funkčný prístup k náboženstvu ako protipól substanciálneho prístupu. Günter Dux zdôrazňuje: „Len teória, ktorá argumentuje funkčne aj substanciálne, sľubuje vysvetlenie pôvodu náboženstva. (Dux, s. 20)

Literatúra

Luckmann, Thomas: Neviditeľné náboženstvo [1963/1967]. S predslovom Huberta Knoblaucha. Frankfurt nad Mohanom: Suhrkamp 1991.

Knoblauch, Hubert: Die Verflüchtigung der Religion ins Religiöse. Neviditeľné náboženstvo Thomasa Luckmanna. In: Thomas Luckmann: Neviditeľné náboženstvo. Frankfurt nad Mohanom: Suhrkamp 1991, s. 7-41.

Dux, Günter: Pôvod, funkcia a obsah náboženstva. In: Günter Dux (ed.): Internationales Jahrbuch für Religionssoziologie. Wiesbaden: Springer Fachmedien 1973 (= On the theory of religion. Religion and language. Vol. 8), s. 7-67.

Mörth, Ingo: O novom vydaní dôležitej knihy: Thomas Luckmann: „Neviditeľné náboženstvo“. In: Swiss Journal of Sociology. 19. jg. číslo 3. Montreux 1993, s. 627-634. http://soziologie.soz.uni-linz.ac.at/sozthe/staff/moerthpub/LuckmannRezension.pdf [15.02.21].

Sozialwissenschaftliches Archiv Konstanz: Nachruf Thomas Luckmann. https://www.kim.uni-konstanz.de/soz-archiv/aktuelles/nachrufe/nachruf-thomas-luckmann/ [15.02.21].