Nehmotné kultúrne dedičstvo

S cieľom vyzdvihnúť kultúrne aj prírodné charakteristiky bol v roku 1972 ratifikovaný 190 členskými štátmi Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva (Dohovor o svetovom dedičstve). Jeho cieľom je podporiť vzájomné porozumenie kultúry na jednej strane a ochranu a zachovanie rôznych kultúrnych a prírodných hodnôt na strane druhej. Zároveň zaručuje, že „dedičstvo predchádzajúcich generácií […] môže byť odovzdané budúcim generáciám“ (Hauser-Schäublin/ Bendix 2015, 52) (porovnaj Hauser-Schäublin/ Bendix 2015, 51 a nasl.).

Rozšírenie

Koncepcia hmotného svetového dedičstva z roku 1972 bola v roku 2003 doplnená Dohovorom o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva, takže odvtedy sa za oblasti hodné ochrany považujú aj nasledujúce oblasti:

– ústne odovzdávané tradície a formy vyjadrovania vrátane jazyka

– scénické umenie

– spoločenské zvyky, rituály a slávnosti

– vedomosti a zvyky týkajúce sa prírody a vesmíru

– Tradičné remeselné techniky (porovnaj Eggert/Mißling 2015, 63 f.).

V dôsledku toho sú vďaka Dohovoru z roku 2003 chránené kultúrne prejavy, „s ktorými sa […] etnické skupiny často identifikujú, […] [ktoré] [sa] odovzdávajú z generácie na generáciu a majú] identitotvorný účinok a význam“ (Eggert/ Mißling 2015, 64).

Ciele dohovoru

Cieľom opatrení na ochranu ohrozených kultúrnych prejavov je na jednej strane zachovať a podporiť ich životaschopnosť a na druhej strane zvýšiť povedomie o ich význame na miestnej, vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni. Takto sa zároveň „zachovávajú stáročné tradície a zvyky ako nehmotná súčasť kultúrneho dedičstva ľudstva“ (Dippon/Siegmund 2010, 32).

Príklady:

Nemecko je od roku 2013 členom siete svetového dedičstva pod heslom „Vedomosti. Vedieť. Nemecko sa od roku 2013 zaujíma o zachovanie, udržiavanie a podporu rozmanitosti živého kultúrneho dedičstva na národnej úrovni (porovnaj UNESCO1). Túto rozmanitosť vyjadrujú štyri kategórie:

zvyky a slávnosti v priebehu roka

– napr. spievanie kolied alebo manévre s plieškami v pohorí Harz

ľudia a príroda

– napr. pôrodníctvo alebo nemecká kultúra chleba

hudba a (fyzický) jazyk

– napr. zborový spev alebo básnický slam

život v komunite

– napr. východofrízska čajová kultúra (porovnaj UNESCO2).

Ďalšie príklady možno nájsť v celoštátnom registri nehmotného kultúrneho dedičstva: www.unesco.de/kultur-und-natur/immaterielles-kulturerbe/immaterielles-kulturerbe-deutschland/bundesweit.

Zatiaľ čo celoštátny Zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva predstavuje rozmanitosť na nemeckej úrovni, na jeho ochranu na medzinárodnej úrovni sú k dispozícii tri zoznamy:

Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva.

– Cieľ: Zviditeľniť svetovú kultúrnu rozmanitosť a zároveň zvýšiť povedomie o nej.

– Napr. čínska silueta

Zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva, ktoré naliehavo potrebuje ochranu

– Cieľ: Zaviesť rýchle opatrenia pre kultúrne formy, ktoré sú ohrozené globálnym/miestnym vývojom.

– Napr. kultúrna oblasť katolíckej menšiny Suiti v Lotyšsku.

– Cieľ: Vyzdvihnúť vzorové projekty

– Napr. živé múzeum fandango v Brazílii (porovnaj UNESCO3; Eggert/ Mißling 2015, 68).

Nevýhody štatútu nehmotného kultúrneho dedičstva

Hoci má Dohovor z roku 2003 pomôcť propagovať a oceňovať živé kultúrne dedičstvo na celom svete a čeliť kultúrnej štandardizácii, so štatútom nehmotného kultúrneho dedičstva sú spojené aj problémy a výzvy. Nasledujúci zoznam ich ilustruje:

– Inštrumentalizácia dohovoru vedie k osifikácii, kodifikácii a muzealizácii živého kultúrneho dedičstva.

– Vytvárajú sa určité hodnotovo zaťažené reprezentácie, ktoré sa považujú za autentické alebo hodné zachovania.

– Štáty chcú vytvoriť určitý obraz so statusom nehmotného kultúrneho dedičstva.

– Hoci sa pozornosť sústreďuje na komunity a skupiny ako nositeľov kultúry, neexistuje jednotná definícia toho, kto sa považuje za nositeľa kultúry.

– Za správu nehmotného kultúrneho dedičstva zodpovedá predovšetkým štát, takže práva na spolurozhodovanie závisia od politickej alebo hierarchickej štruktúry a v niektorých prípadoch sa musia najprv vytvoriť.

– Určenie, nominácia a realizácia ochranných opatrení je úlohou štátu, takže uvedené zoznamy sú vždy založené na výberových procesoch, ktoré tak potenciálne reprodukujú mocenskú nerovnováhu, keďže počas nominačného procesu sa inscenuje vhodnosť pre svetové dedičstvo a zaraďujú sa tí, ktorí atraktívnym spôsobom prezentujú svoju kultúrnu podobu.

– Výsledok: Hegemónia silných štátov

– Vykonávanie kontroly nad kultúrnymi formami

– Komerčný/priemyselný marketing

– politická, ekonomická a idealistická valorizácia (porovnaj Eggert/ Mißling 2015, 65-77).

Literatúra

Dippon, P./ Siegmund, A. (2010): The educational claim of UNESCO World Heritage Sites – a current stocktaking in the field of tension between World Heritage Convention and local practice (Vzdelávací nárok lokalít svetového dedičstva UNESCO – aktuálna bilancia v oblasti napätia medzi Dohovorom o svetovom dedičstve a miestnou praxou). In: Ströter-Bender, J. (ed.): World Heritage Education. Pozície a diskurzy o vzdelávaní v oblasti svetového dedičstva UNESCO. Marburg, 31-43.

Eggert, A./ Mißling, S. (2015): Dohovor UNESCO o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva z roku 2003. In: Groth, S./ Bendix, R./ Spiller, A. (eds.): Kultúra ako majetok: nástroje, prierezové témy a prípadové štúdie. Göttingen, 61-77.

Hauser-Schäublin, B./ Bendix, R. (2015): Svetové dedičstvo. In: Groth, S./Bendix, R./ Spiller, A. (eds.): Kultúra ako majetok: nástroje, prierezy a prípadové štúdie. Göttingen, 51-58.

UNESCO1 (n.d.): https://www.unesco.de/kultur-und-natur/immaterielles-kulturerbe/immaterielles-kulturerbe-deutschland [01.02.2019].

UNESCO2 (b.d.): https://www.unesco.de/kultur-und-natur/immaterielles-kulturerbe/immaterielles-kulturerbe-deutschland/bundesweit [01.02.2019].

UNESCO3 (b.d.): https://www.unesco.de/kultur-und-natur/immaterielles-kulturerbe/immaterielles-kulturerbe-weltweit [01.02.2019].