Pred medzinárodnými futbalovými zápasmi sa hrajú národné hymny, nespočetné množstvo fanúšikov spieva z plných pľúc a je oblečených vo farbách svojho tímu. Byť hrdý na svoju krajinu – je to samo osebe nacionalizmus? Alebo skôr prejavom čistého vlastenectva? Kde vlastne ležia hranice a čo odlišuje nacionalizmus?
Definícia
Duden definuje pojem nacionalizmus ako „politický postoj, v ktorom sa veľkosť a moc vlastného štátu prehnane a netolerantne považujú za najvyššie hodnoty“. (Duden 201, 673) Okrem toho sa môže používať na označenie snahy o integráciu politicko-kultúrnych skupín do spoločného národného štátu (porov. Riescher 2005, 599).
Z toho jasne vyplýva korelácia medzi dvoma termínmi nacionalizmus a národ, ktoré spolu úzko súvisia. Nacionalizmus môže priniesť národný štát alebo prispieť k jeho vzniku, kým nacionalizmus je, naopak, ideológia, ktorú môžu predstavitelia národného štátu využívať alebo aktívne politicky posilňovať. Nadväzujúc na túto myšlienku filozof Ernest Gellner tvrdí, že „nacionalizmus […] je teória politickej legitimity, podľa ktorej sa etnické hranice nesmú prekrývať s politickými hranicami; najmä v rámci štátu nesmú etnické hranice oddeľovať vládcov od ovládaných“. (Gellner 1995, 8 a nasl.)
Nemecký historik Dieter Langewiesche túto definíciu ešte viac vyostril: „Podľa toho je nacionalizmus ideológia, ktorá legitimizuje rozpad a deštrukciu tradičného poriadku a chce na jeho miesto postaviť niečo nové – tým, že si nárokuje túto novotu, spoločnosť s rovnostárskym hodnotovým poriadkom, konštituovanú ako štát s kolektívnym, t. j. rovnako rovnostárskym, suverénom. To je dôvod, prečo nacionalizmus historicky vznikol ako ideológia oslobodenia.“ (Langewiesche 1994, 14)
Nacionalizmus ako produkt modernej doby
Langewiesche charakterizuje nacionalizmus ako „výtvor moderny“. (Langewiesche 1994, 5)
Vznik nacionalizmu bol dôsledkom „modernizácie spoločnosti prostredníctvom industrializácie“ (Landgrebe 2003, 16). Technické inovácie boli predpokladom na to, aby sa určitá kultúrna skupina mohla považovať za národ. Začiatky tohto procesu sa datujú do polovice 18. storočia (porovnaj Planert 2004, 11).
Wehler dodáva, že nacionalizmus „treba chápať ako dômyselný sociálny vynález, ktorý vznikol ako reakcia na revolučné krízy v procese modernizácie Západu“. (Wehler 2011, 24) Navyše čoraz viac nadnárodnej politiky v čase globalizácie evokuje opačný vývoj rastúceho nacionalizmu (porovnaj Lemke 2018, 214).
Inkluzívny verzus exkluzívny nacionalizmus
Riescher načrtáva typológiu nacionalizmu, ktorá rozlišuje medzi inkluzívnym a exkluzívnym nacionalizmom (porov. Riescher 2005, 599). Inkluzívny nacionalizmus opisuje ako skôr umiernené národné povedomie, intenzitou porovnateľné s vlastenectvom, ktoré má legitimizačný účinok prostredníctvom integrácie všetkých politicko-kultúrnych skupín (porov. tamže).
Naproti tomu existuje exkluzívny nacionalizmus: ten „sa vyznačuje prehnaným hodnotovým pocitom, ktorý na rozdiel od iných štátov alebo národov zveličuje vlastné národné charakteristiky alebo ich považuje za nadradené ostatným. (ibid.) Výsledná požiadavka homogenity v rámci politických hraníc vedie k vylúčeniu iných kultúrnych skupín a k zásadnému odporu voči všetkému cudziemu (porov. ibid.).
Zatiaľ čo inkluzívny nacionalizmus má teda zjednocujúci účinok a môže prispieť k vytvoreniu národného štátu, exkluzívny nacionalizmus sa vyznačuje radikálnym odmietaním všetkých skupín, ktoré nepatria k vlastnej etnickej skupine.
Rozdiel od vlastenectva a šovinizmu
Nacionalizmus a vlastenectvo spája sémantická podobnosť. Tieto dva pojmy treba od seba odlišovať, pokiaľ druhý menovaný postuluje „pocit príslušnosti k národu, ktorý je spojený aj s hrdosťou, ale ktorý by mal byť zbavený znevažovania iných národov“ (Jansen a Borggräfe 2007, 17). Tým sa eliminuje znevažovanie a odmietanie iných kultúr (porov. tamže).
Šovinizmus možno považovať za extrémnu formu nacionalizmu. Ide o „agresívne prehnaný nacionalizmus a z neho vyplývajúcu nenávisť voči príslušníkom iných národností“ (Duden 2010, 249).
Charakteristika nacionalizmu
Aké sú konkrétne charakteristiky nacionalizmu? Planert pomenúva rôzne charakteristiky z kulturologického, politického a sociálno-historického hľadiska. Z kulturalistickej perspektívy je nacionalizmus skupinový integračný systém založený na samovoľne vytvorenom, zdanlivo časovo trvalom kultúrnom jadre, ktoré sa vyznačuje dištancovaním sa od iných, procesmi inklúzie a exklúzie a modelovaním špecifických rodových rolí (porov. Planert 2004, 11). Legitimizácia tohto systému je založená na vytváraní národných mýtov (porov. tamže).
Z politického hľadiska sa nacionalizmus obmedzuje na určitú oblasť a evokuje kongruenciu medzi národom a štátom v tejto oblasti, ktorej najdôležitejšou hodnotou je lojalita (porov. tamže). Okrem toho existuje korelácia medzi nacionalizmom a vojnou (porov. tamže). Nacionalizmus sa vzpiera existujúcim politickým poriadkom a vyznačuje sa aj prísľubom účasti, ako aj dynamikou konania, ktorá umožňuje mobilizovať masy ľudí (porov. tamže).
Zo sociálno-historického hľadiska sa nacionalistické idey vyvíjajú z určitej, sociálne definovateľnej podpornej triedy so špecifickými záujmami. Artikulácia týchto ideí vedie k plazivému šíreniu a trvalej prítomnosti národných ideí v nepretržitom časovom období (porov. tamže). „Na toto rozšírenie musí byť prítomné minimum štrukturálnych predpokladov – napríklad spoločný komunikačný a ekonomický priestor alebo zastrešujúce inštitúcie“. (ibid.)
Literatúra
Duden (2010): Das Bedeutungswörterbuch. Zväzok 10. 4. vyd. Berlin: Dudenverlag.
Gellner, Ernest (1995): Nationalism and Modernity (Nacionalizmus a modernita). Hamburg: Rotbuch.
Jansen, Christian/ Borggräfe, Henning (2007): Nation – Nationality – Nationalism. Frankfurt nad Mohanom: Campus.
Landgrebe, Alix (2003): „Keby Poľsko neexistovalo, muselo by byť vymyslené“. Vývoj poľského národného povedomia v európskom kontexte od roku 1830 do 80. rokov 19. storočia. Wiesbaden: Harrassowitz.
Langewiesche, Dieter (1994): Nationalism in the 19th and 20th centuries: between participation and aggression (Nacionalizmus v 19. a 20. storočí: medzi participáciou a agresiou). Bonn: Výskumný ústav Nadácie Friedricha Eberta.
Lemke, Christiane (2018): Medzinárodné vzťahy. Základné pojmy, teórie a problémové oblasti. In: Medzinárodné vzťahy. 4. vyd. Berlin/ Boston: de Gruyter.
Planert, Ute (2004): Nation und Nationalismus in der deutschen Geschichte. In: Aus Politik und Zeitgeschichte 39.
Riescher, Giesela (2005): Nationalism. In: Nohlen, Dieter/ Schultze, Rainer-Olaf (eds.): Lexikon der Politikwissenschaft. Vol. 2. N-Z. Teória, metódy, termíny. Mníchov: Beck, 599.
Wehler, Hans-Ulrich (2011): Nationalism. Dejiny, formy, dôsledky. In: Národný socializmus. 4. vyd. Mníchov: Beck.