Prídavné meno multikultúrny pochádza z latinčiny a skladá sa z predpony multi- „veľa“ a slovesného základu kultúrny.
Termín multikultúrny však treba odlišovať od multikulturalizmus. Prvý z nich znamená opis stavu, kým druhý označuje politické hnutie a životný postoj (porov. Beyersdörfer 2004, 43).
Multikulturalizmus je deskriptívny pojem, zatiaľ čo multikulturalizmus má normatívne dôsledky (porov. Beyersdörfer 2004, 43). Podľa Mintzela sa multikulturalizmus vzťahuje na sociálny fakt: „Konkrétne na skutočnosť, že v spoločnosti alebo v štátom organizovanej spoločnosti/populácii koexistuje viacero kultúr.“ (Mintzel 1997, 58).
Fenomén multikulturalizmu je tu v popredí: „Či už v mieri alebo v konflikte, či už v koexistencii alebo v integrovanom spoločenstve. Multikulturalizmus následne označuje sociokultúrnu charakteristiku spoločnosti, jej rozmanitú kultúrnu diferenciáciu, nech už je táto multikultúrnosť založená na čomkoľvek“. (Mintzel 1997, 58)
Formy multikultúrnych charakteristík
Výskum rozlišuje štyri modely multikultúrnych spoločností:
Asimilačný model je model, „ktorého cieľom je kultúrna adaptácia menšinových alebo prisťahovaleckých kultúr“ (Lüsebrink 2012, 20). Variantom tohto modelu je integračný model, ktorý sa tiež zameriava na kultúrnu adaptáciu, ale predpokladá dlhšiu prechodnú fázu a priznáva menšinovým kultúram osobitné práva v oblasti školstva, politiky alebo náboženstva (porovnaj Lüsebrink 2012, 18).
„Model apartheidu, ktorý sa stal realitou, ako napríklad v Južnej Afrike pred rokom 1995, v >Tretej ríši<, ako aj v mnohých koloniálnych spoločnostiach“, sa zameriava na „striktné oddelenie, izoláciu a často getoizáciu kultúrnych menšín“ (Lüsebrink 2012, 21) . V týchto spoločnostiach prevláda hierarchická hierarchia, v ktorej je pôvod absolútny. Hranice poriadku sú nepriepustné a len etnický rebríček určuje rozdelenie sociálnych príležitostí (porovnaj Lüsebrink 2012, 18).
Polycentrický model „charakterizuje koexistencia rôznych kultúr v rámci spoločnosti, ktorá je v zásade rovnocenná“ (Lüsebrink 2012, 21). Tieto spoločnosti nemajú ani kultúrne centrum, ani v nich neexistuje nadradená väčšina: „Tento agregátny stav nastáva vtedy, keď ustupuje historický rámec európskeho univerzalizmu, národný štát ako jednotka myslenia a konania, a dochádza k nadnárodnej mobilite v takom rozsahu, že sa svetová spoločnosť mení z abstrakcie na skúsenostnú realitu.“ (Leggewie 1993, 50)
Literatúra
Beyersdörfer, Frank (2004): Multikultúrna spoločnosť. Pojmy, javy, pravidlá správania. Münster: LIT.
Leggewie, Claus (1993): Multi-kulti. Pravidlá hry pre multietnickú republiku. Nördlingen: Červená kniha.
Lüsebrink, Hans Jürgen (2012): Medzikultúrna komunikácia. Interakcia, vnímanie cudzincov, kultúrny transfer. Vyd. 3. Stuttgart: J. B. Metzler.
Mintzel, Alf (1997): Multikultúrne spoločnosti v Európe a Severnej Amerike. Koncepcie, kontroverzie, analýzy, zistenia. Passau: Rothe.