Medzikultúrne vzdelávanie

„Ako forma sociálneho, činnostného a emocionálneho učenia sprostredkúva poznatky o rôznych formách učenia. V podobe kultúrnych komparácií by malo viesť k presnejšej analýze a relativizácii vlastných noriem a sociálnych systémov, ako aj k redukcii predsudkov a etnocentrických postojov.“ (Rinschede 2007)

Téma multikulturalizmu sa čoraz viac dostáva do popredia, takže prevládajú rôzne predpoklady o fenoméne interkulturality. Interkultúrne vzdelávanie sa zaoberá touto problematikou a jeho cieľom je zvýšiť povedomie o interkulturalite. Vychádzajúc z interkultúrneho prístupu by táto koncepcia mala umožniť získanie interkultúrnej kompetencie.

Vysvetľujúce prístupy

„Interkultúrny prístup […] predpokladá, že existujú domnelé a faktické kultúrne rozdiely, stretnutie s ktorými vedie k neznalosti, nedorozumeniam a problémom alebo dokonca k predsudkom“ (Ouelsati 2013, 25). Medzikultúrne vzdelávanie sa chápe ako proces so zámerom čeliť týmto stereotypom. Weidemann navrhuje dve tézy ako definíciu interkultúrneho učenia:

1. „Interkultúrne učenie sa vzťahuje na psychologickú zmenu založenú na skúsenostiach s kultúrnou odlišnosťou. 2. „Interkultúrne učenie sa vzťahuje na psychologickú zmenu založenú na skúsenostiach s kultúrnou odlišnosťou;

2. Medzikultúrne učenie sa vzťahuje na psychologické zmeny, ktoré súvisia so zmeneným vnímaním a zmeneným spôsobom zaobchádzania s kultúrnou odlišnosťou“ (Weidemann 2007, 495).

Tieto dve definície sa vzťahujú na rôzne body kontaktu s interkulturalitou. V prvej definícii je proces učenia sa vyvolaný zmenou myslenia v dôsledku subjektívnych bodov kontaktu, zatiaľ čo druhá sa zaoberá zmeneným vnímaním a zaobchádzaním nezávisle od vlastných skúseností. Medzi skúsenosti, ktoré podporujú medzikultúrnu kompetenciu, patria napríklad pobyty v zahraničí.

Proces sprostredkovania prebieha najmä v školských inštitúciách, kde sa najviac rieši proces učenia. Napriek tomu sa v súčasnosti ponúka vzdelávanie v oblasti kompetencií „najmä v oblasti ekonomiky a politiky“ (Bolten 2007, 89). Obsah vzdelávania je flexibilný a prispôsobený skupine učiacich sa. Cieľom je rozpoznať cudzie kultúry, ako aj vlastnú kultúru a prijať kultúrnu pluralitu, pretože „človek […] je nositeľom rôznych kultúr a identít“ (Hartung/ Nöllenburg/ Deveci 2013, 8). Ľudia sa navzájom konfrontujú s rôznymi hodnotami, myšlienkami a formami vnímania, a preto konanie iných ľudí v krátkom čase kategorizujú ako kultúrne známe alebo cudzie (porov. Ouelsati 2013, 25).

Uvedomenie si rozdielov a z toho vyplývajúce konanie tvoria medzikultúrnu kompetenciu. Výsledný proces interkultúrneho konania prebieha neustále a neustále sa mení.

Literatúra

Bolten, Jürgen (2007): Medzikultúrna kompetencia. Erfurt: Landeszentrale für politische Bildung Thüringen.

Hartung, Regine/ Nöllenburg, Katty/ Deveci, Özlem (2013): Predslov. In: ders. (ed.): Medzikultúrne vzdelávanie. Ein Praxisbuch. Schwalbach am Taunus: Debus Pädagogik.

Nothnagel, Steffi (2018): Interkultúrne vzdelávanie. Rekonštrukcia kultúrnych skúseností s odlišnosťou na základe naratívno-biografických longitudinálnych štúdií. In: Sabisch, K./ Sorensen, E./ Straub, J. (eds.): Schriftenreihe Kultur, Gesellschaft, Psyche. Sociálne a kultúrne štúdie. Vol. 12. Bochum: Bochumer Universitätsverlag.

Ouelsati, Ramses Michael (2013): Medzikultúrne vzdelávanie v školách. In: Hartung, Regine/ Nölleburg, Katty/ Deveci, Özlem (eds.): Intercultural Learning. Praktická kniha. Schwalbach am Taunus: Debus Pädagogik, 22-35.

Rinschede, Gisbert (2007): Geographiedidaktik. Paderborn: Schöningh.

Schrüfer, Gabriele (2012): Interkultúrne vzdelávanie. Kroky na ceste k medzikultúrnej citlivosti. In: Praxis Geographie 11, 10-11.

Weidemann, Doris (2007): Akulturácia a interkultúrne učenie. In: Straub, Jürgen/ Weidemann, Arne/ Weidemann, Doris (eds.): Handbuch Interkulturelle Kommunikation und Kompetenz: Grundbegriffe – Theorien – Anwendungsfelder. Stuttgart/ Weimar: Metzler, 488-498.