Lingua franca

Tento pojem je zložený z latinského „lingua“ pre „jazyk“ alebo „reč“ a „franca“, čo možno chápať buď ako „slobodný“ alebo „otvorený“, alebo v súvislosti s prvou overenou Lingua Franca možno preložiť ako „franský“ (porovnaj Bußmann 2008, 408). V doslovnom preklade teda treba lingua franca chápať ako „voľný jazyk“, ktorý sa používa ako „jazyk sprostredkovania vo viacjazyčných jazykových spoločenstvách“ (tamže), pričom tento termín len opisuje jeho jazykovú funkciu (porov. Meierkord a Knapp 2002, 10). Lingua francas teda fungujú ako premosťovacie alebo hovorové jazyky medzi dvoma alebo viacerými používateľmi, ktorí nemajú spoločný prvý jazyk (porov. Mauranen 2018, 7).

Angličtina

Angličtina je pravdepodobne najvýznamnejšou a najrozšírenejšou lingua franca súčasnosti, ale ruština ako zastrešujúca lingua franca v bývalých sovietskych štátoch a arabčina ako spoločná lingua franca islamu sú tiež príkladmi rozšírených prirodzených jazykov, ktoré fungujú ako lingua franca (porov. Bußmann 2008, 408). Ako lingua franca sa však môžu používať nielen tzv. svetové jazyky, t. j. jazyky, ktorými hovorí veľký počet ľudí na svete ako prvým, druhým alebo cudzím jazykom; neexistujú žiadne obmedzenia, ktoré jazyky alebo dialekty sa môžu používať ako lingua franca. Môžu to byť aj mŕtve jazyky, ako napríklad latinčina alebo starogréčtina (porov. Mauranen 2018, 7f.), alebo sa ako lingua franca môžu objaviť pidžinové jazyky v „jazykových núdzových situáciách“, keď medzi zúčastnenými hovoriacimi neexistuje spoločná znalosť jazyka (Bußmann 2008, 532). Vyskytli sa aj pokusy o vytvorenie špeciálnych umelých jazykov na globálne medzinárodné dorozumievanie, ako napríklad najznámejšie esperanto, ktoré bolo už v 19. storočí koncipované ako „svetový pomocný jazyk“ s výrazne zjednodušenou výslovnosťou a gramatikou (Bußmann 2008, 157f.). Vo funkcii lingua franca sa rozlišujú dve definície: Na jednej strane sa „skutočná lingua franca“ definuje ako preklenovací/komunikačný jazyk, keď žiadny z hovoriacich nehovorí týmto jazykom ako materinským. Druhý termín lingua franca zahŕňa aj jazykové situácie medzi rodenými a nerodenými hovoriacimi, pričom v tomto prípade sa chápe ako „asymetrické používanie“ (Ammon 2001, 34).

Kritika

Nasleduje kritika používania lingua franca, pretože niektorí lingvisti postulujú, že sa takto stráca kultúrne dedičstvo prirodzených jazykov, pretože lingua franca vždy predstavuje silne odvodenú formu pôvodného jazyka (porov. Meierkord 2002, 109). Kritizuje sa aj to, že hovoriaci majú často odlišné kompetencie v príslušnej lingua franca, čo môže viesť k nezrovnalostiam pri dekódovaní a dekódovaní správ (porov. tamže, 112).

Historický vývoj

Ako sme však už spomenuli na začiatku, lingua franca sa dá preložiť aj ako „franský jazyk“, ktorý možno vysledovať ako „jazyk ‚Frankov‘ [ako] najstaršiu preukázateľnú […] lingua franca“, ktorou sa hovorilo v stredoveku v čase križiackych výprav a ktorá vznikla „kontaktom západoeurópskych kresťanov s tureckými a arabskými moslimami“ (Bußmann 2008, 408; porov. Meierkord u. Knapp 2002, 9). Na inom mieste sa latinčina pomenúva ako prvá medzikontinentálna lingua franca v čase Rímskej ríše, ktorá pokračovala aj v stredoveku (porov. Schendl 2016, 124). Z toho vyplýva, že lingua franca historicky vznikali a používali sa tam, kde bola snaha obchodovať medzi rôznymi kmeňmi alebo etnickými skupinami (Meikerkord a Knapp 2002, 10). Okrem toho kolonializmus od 15. storočia významne prispel k rozšíreniu a rozvoju mnohých pidžinov (porov. tamže). Nemčina sa teda šírila aj ako lingua franca prostredníctvom koloniálnej aj „regionálnej expanzie rodených hovoriacich nemčiny“ v Európe aj mimo nej (Ammon 2001, 32). Najmä v oblasti vedy sa nemčina v 19. a 20. storočí považovala za najrozšírenejší jazyk výmeny a pre publikácie (porov. tamže, 34). Po svetových vojnách nemčina stratila svoje prestížne postavenie na globálnej úrovni a potreba všeobecnej lingua franca vzrástla v dôsledku rastúceho počtu medzinárodných organizácií, ako aj zvýšeného medzinárodného obchodu, cestovného ruchu, migrácie a masmédií (porov. Meierkord a Knapp 2002, 12). To viedlo k celosvetovému rastu angličtiny ako najrozšírenejšej medzinárodnej lingua franca (porovnaj Jenkins 2018, 595).

Literatúra

Ammon, U. (2001): Nemčina ako lingua franca v Európe. In: Sociolinguistica 15, 32-41.

Bußmann, H. (ed.) (2008): Lexikón jazykovedy. Vyd. 4. Stuttgart: Alfred Kröner.

Jenkins, J. (2018). Budúcnosť angličtiny ako lingua franca. In: J. Jenkins, W. Baker a M. Dewey (eds.): The Routledge Handbook of English as a Lingua Franca. Oxon, New York, Routledge, 594-605.

Mauranen, A. (2018): Conceptualising ELF. In: J. Jenkins, W. Baker a M. Dewey (eds.): The Routledge Handbook of English as a Lingua Franca. Oxon, New York, Routledge, 7-24.

Meierkord, C. a K. Knapp (2002): Approaching lingua franca communication. In: ders. (Ed.): Lingua Franca Communicaiton. Frankfurt a. M.: Lang, 9-28.

Meierkord, C. (2002): „Jazyk obnažený“ alebo „jazyková masala“? Kultúra v lingua franca konverzácii. In: ders. a K. Knapp (eds.): Lingua Franca Communication. Frankfurt a. M.: Lang, 109-134.

Šendl, H. (2016): „V súčasnosti sa na Slovensku používa viacero jazykov: Historická lingvistika a ELF. In: M. Pitzl a R. Osimk-Teasdale (eds.): English as a lingua franca: Prospectives and prospects. Boston, Berlin: De Gruyter, 123, 128.