Kultúrne prisvojenie

Pojem kultúrne privlastnenie označuje v najširšom zmysle prijatie kultúrneho aspektu, ktorý nepatrí do vlastnej kultúry. Kultúrna apropriácia je obzvlášť zaujímavá, pretože základy kultúrnych sporov sa odhaľujú v nárokoch na vlastníctvo a stratégiách vylúčenia (porovnaj Hahn 2011, 19). Preto sa kultúrne privlastňovanie často kritizuje ako krádež alebo neúcta.

Aspekty výskumu

Kultúrne privlastňovanie sa zameriava na kultúrne zmeny (porov. Hahn 2011, 11f). Pod tento pojem však hneď nespadá preberanie jednotlivých prvkov kultúry, ako je oblečenie, šperky a podobne. O kultúrnej apropriácii sa hovorí až vtedy, keď sa používa pejoratívnym, nepriateľským alebo nereflektovaným spôsobom, čím sa príslušná kultúra potláča alebo zosmiešňuje (porovnaj Krieg 2019, 105). Príležitostne sa kultúrne privlastňovanie stotožňuje aj s krádežou a ničením marginalizovaných kultúr (Cuthbert 1998, 257).

Cieľom procesu privlastňovania nie je homogenizácia kultúr (=jediná uniformná kultúra) ani fragmentácia kultúr (=rozpad kultúr) (porov. Hahn 2011, 13). Cieľom je skôr osvojenie si vlastnej kultúry do nových, odlišných kultúrnych predstáv. V konečnom dôsledku teda môže vzniknúť nová kultúra z aspektov všetkých zúčastnených vplyvov (porov. Hahn 2011, 13f).

Sociálna relevantnosť

Kultúrna apropriácia však neprebieha harmonicky a je kontroverznou témou, ktorá sa najmä v súčasnosti opakovane dostáva do mediálneho priestoru. Napríklad istá americká stránka informuje o „11 celebritách, ktoré boli obvinené z kultúrneho privlastňovania“ (Seventeen). ZEIT 2020 však poznamenal, že ide o viac než o previnenie. Diskusia je o „zraniteľnosti a túžbe (…), o komplexe kultúrnej identifikácie s rozmerom vlastníctva“ (ZEIT) a o „rasistickej štruktúre stereotypnej dekontextualizácie“ (ZEIT). Toto negatívne hodnotenie čiastočne potvrdzuje aj vedecká literatúra. Napríklad Denise Cuthbertová v roku 1998 opisuje kultúrne privlastňovanie ako krádež a poukazuje na ničenie pôvodných kultúr prostredníctvom násilného kultúrneho privlastňovania (porov. Cuthbert 1998, 257). Deborah Kriegová hovorí, že „motivácia foriem kultúrneho privlastňovania (…) je pravdepodobne rovnako heterogénna [ako] jednotlivci, ktorí sa do nich zapájajú“ (Krieg 2019, 111). Najmä otázka motivácie je preto v diskusii vždy sporným bodom.

Literatúra

Cuthbertová, Denise (1998): „Motivácia k práci v spoločnosti: Beg, borrow or steal: The politics of cultural appropriation (Žobrať, požičiavať si alebo kradnúť: politika kultúrneho privlastňovania). In: Postkoloniálne štúdie, roč. 1 (2). London, Routledge.

Hahn, Hans Peter (2011): Antinomies of cultural appropriation: Introduction (Antinómie kultúrneho privlastňovania: Úvod). In: Journal of Ethnology, vol. 136. Berlin, Dietrich Reimer Verlag.

Krieg, Deborah (2019): Všetko je to krádež. WTF is Cultural Appropriation, in: Bendersen, Eva et al. (eds.): Trigger Warning. Identitätspolitik zwischen Abwehr, Abschottung und Allianzen, Berlin, 2019 (s. 105-114), Verbrecher Verlag.

Sedemnásť: https://www.seventeen.com/celebrity/g22363821/cultural-appropriation-examples-celebrities/ (posledný náhľad 19.09.2020).

Čas: https://www.zeit.de/kultur/2020-05/kulturelle-aneignung-popkultur-stereotyp-imitation-postkolonialismus (naposledy zobrazené 19.09.2020).

Čas: https://www.zeit.de/kultur/2020-05/kulturelle-aneignung-popkultur-stereotyp-imitation-postkolonialismus/seite-3 (naposledy zobrazené 19.09.2020).