Kultúrne normy

Podľa Thomasa sú kultúrne normy ústrednými charakteristikami kultúry. Fungujú ako orientačný systém vnímania, myslenia a konania. Sú to očakávania správania, ktoré zdieľa väčšina členov kultúry. Kultúrne normy slúžia ľuďom danej kultúry ako orientácia pre ich vlastné správanie, ale aj pre správanie iných. Fungujú ako kritériá, meradlá, referenčné systémy a orientačné prvky, podľa ktorých možno merať a klasifikovať správanie.

Rutinné

Kultúrne normy, ktoré sa raz socializovali, už členovia kultúrnej skupiny spravidla vedome nevnímajú. Sú rutinizované a prejavujú sa len v situáciách, keď sa prekrývajú s kultúrnymi normami iných kultúrnych skupín.

Na klasifikáciu možno predpokladať rôzne kategórie. Tieto kategórie možno opísať ako normálne, typické, stále prijateľné alebo také, ktoré treba odmietnuť. Jednoznačné zaradenie do kategórií je možné, pretože kultúrne normy pozostávajú z centrálnej normy a tolerančného rozpätia. Centrálna norma označuje ideálnu hodnotu správania, ktorú zdieľa väčšina členov kultúrnej skupiny. Na druhej strane tolerančné rozpätie predstavuje odchýlku od centrálnej normy, ktorá je ešte prijateľná. Odchýlka vyplýva zo silne heterogénnych názorov, ktoré môžu prevládať aj v rámci kultúrnej skupiny. Okrem všeobecných hodnôt môžu kultúrne normy zahŕňať aj jasné pravidlá správania.

Plán

V závislosti od kultúrnej skupiny sa kultúrne normy vnímajú aj ako normy s rôznym stupňom záväznosti. To tiež znamená, že normy nemožno vnímať ako všeobecne platné. V žiadnom prípade nepredstavujú plán vhodného správania v cudzom kultúrnom priestore. Okrem toho sú kultúrne normy dynamické, t. j. podliehajú zmenám. Ide o fenomén tzv. kultúrnej zmeny.

Napriek tomu sa kultúrne normy v praxi používajú predovšetkým ako príprava na pobyt v zahraničí. Rozdiely v rámci kultúrnych noriem sa riešia. V súvislosti s pobytom v zahraničí je dôležitá najmä zhoda medzi vnímaním seba samého a vnímaním druhých, ktorá môže pomôcť zorientovať sa v novom kultúrnom prostredí.

Vnímanie druhých

Kultúrne normy sa určujú v dvoch krokoch. Najprv sa uskutočnia rozhovory s členmi príslušnej kultúrnej skupiny. Členovia kultúrnej skupiny sa vyjadrujú o svojej vlastnej kultúre. V druhom kroku sa tieto výroky porovnávajú s výrokmi o kultúre príslušníkov inej kultúrnej skupiny. Z rozhovorov vznikne obraz na základe výpovedí ľudí z kultúrnej skupiny a mimo nej, ktorých kultúrne normy sa majú určiť. Do kultúrnych noriem sa zahŕňa nielen vlastné vnímanie, ale aj vonkajšie vnímanie. To dodáva kultúrnym normám dôležitý rozmer.

Tendencie

Myšlienka kultúrnych noriem sa vníma pomerne kriticky. Veď štandardizácia predpokladá hranice. Kritici tvrdia, že kultúra nemá pevné hranice. To znamená, že merateľné a spoľahlivé výsledky možno dosiahnuť len v obmedzenej miere. Z tohto hľadiska možno kultúrne štandardy považovať len za tendencie, ale nie za pevné hodnoty.

Literatúra

Gaitanides, Stefan: Dynamischer Kulturbegriff und Kulturstandards. V kontexte situácií medzikultúrneho prekrývania v krajine prisťahovalectva. http://www.fb4.fh- frankfurt.de/whoiswho/gaitanides/Einf_Kulturbegriff_standards_3.pdf [21.08.2018].

Krewer, Bernd/ Jäger, Georg (1990): Kultúrna identita a subjektívne spracovanie historických udalostí. In: Belscher, W./ Grubitzsch, S./ Lescynski, C./ Müller-Doohm, S. (eds.): Komu patrí vlasť. Opladen: Leske & Budrich.

Reisch, Bernhard: Kultúra a kultúrne normy. Príspevok k Impulznému dňu

„Interkultúrna kompetencia manažmentu“. http://www.ifim.de/reports/kultur_kulturstandards.pdf [21.08.2018].

Thomas, Alexander (2009): Kultúra a kultúrne normy. In: Thomas, Alexander/ Kinast, Eva- Ulrike/ Schroll-Machl, Sylvia (eds.): Handbuch Interkulturelle Kommunikation und Kooperation. Zväzok 1: Základy a oblasti praxe. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, 19-31.