Inkulturácia

Pojem enkulturácia je zloženinou gréckej predpony en „v“ a latinského podstatného mena cultura „zaobchádzanie, starostlivosť“ (porov. Walz 2010, 8) a v tomto kontexte znamená všetko, čo je kultivované, t. j. ovplyvnené ľuďmi (porov. Pohl 2008, 9). Teóriu enkulturácie možno zaradiť do sociológie a antropológie, pričom jednoznačné zaradenie do vedeckých kategórií je rovnako ťažké ako všeobecne platná definícia tohto pojmu.

Definícia

Termín enkulturácia je zloženinou gréckej predpony en „v“ a latinského podstatného mena cultura „zaobchádzanie, starostlivosť“ (porov. Walz 2010, 8) a v tomto kontexte znamená všetko, čo je kultivované, t. j. ovplyvnené ľuďmi (porov. Pohl 2008, 9). Teóriu enkulturácie možno zaradiť do sociológie a antropológie, pričom jednoznačné zaradenie do vedeckých kategórií je rovnako ťažké ako všeobecne platná definícia tohto pojmu.

Enkulturácia ako súčasť socializácie

Napriek tejto rôznorodosti majú všetky definície spoločné to, že opisujú predovšetkým formy osvojovania si kultúry v detstve a dospievaní, a tým definujú enkulturáciu. V súlade s tým je enkulturácia neoddeliteľne spojená so socializáciou, t. j. „súhrnom všetkých procesov učenia […], ktoré sú výsledkom vzájomnej diskurzívnej komunikácie ľudí s ich prostredím“ (Carlsburg 2011, 29). Claessens tiež opisuje enkulturáciu ako súčasť procesu socializácie a rozdeľuje ju jednak na podoblasť sociabilizácie, pod ktorou sa rozumie emocionálne založenie, komunikácia základných požiadaviek sveta a primárna sociálna fixácia. Na druhej strane ju spája s enkulturáciou, ktorá je charakterizovaná interakciou medzi rodičmi a deťmi, rodinným prostredím a sekundárnou sociálnou fixáciou (porov. Claessens 1962, 23).

Enkulturácia ako socializačný proces

Z uvedených definícií je zrejmé, že enkulturácia sa chápe ako samostatný proces, ktorý je však vždy súčasťou socializácie. Predpokladá sa, že ide o celoživotný proces, ktorý sa pod vplyvom rôznych faktorov a inštancií začína narodením a má osobnostne a kultúrne určujúci účinok (porov. Claessens 1962, 100; porov. Toaspern 1971, 36).

Začiatok enkulturácie s narodením sa opisuje tak, že novorodená ľudská bytosť je ponorená do prostredia, v ktorom určitá kultúra formuje bytosť a núti ju od začiatku do určitých vzorcov (porov. Claessens 1962, 100). Táto raná enkulturácia sa ďalej prehlbuje a modifikuje rôznymi inštanciami.

Rodina, škola a skupina rovesníkov

Prvou a najdôležitejšou inštanciou je rodina, prostredníctvom ktorej si dieťa buduje rudimentárnu identitu ega. Ako základ ďalšieho vývoja dieťaťa je táto fáza úzko spojená s enkulturáciou a tvorí jej základ. Okrem toho treba správanie rodičov a ostatných enkulturátorov vždy posudzovať v kontexte kultúrneho imprintingu (porov. Carlsburg 2011, 30). Je potrebné oddeliť enkulturáciu a výchovu, pretože cieľom výchovy je ovplyvniť a zmeniť správanie, zatiaľ čo enkulturácia sa deje náhodne (porov. Carlsburg 2011, 31).

Škola preberá aj socializačnú a enkulturalizačnú funkciu tým, že pripravuje na zrelú účasť v spoločnosti a poskytuje systematickú výučbu kultúrnych techník. Ďalšími funkciami sú napríklad vzdelávacia funkcia a výchovná funkcia (porov. Carlsburg 2011, 33).

Treťou a poslednou socializačnou inštanciou sú rovesnícke skupiny. Tie v porovnaní s interakciou s dospelými umožňujú väčšiu voľnosť v symetrickom vzťahu medzi deťmi a mladými ľuďmi. V tejto inštancii môže dochádzať ku konfliktom s existujúcimi normami a hodnotami, pričom tu možno nájsť aj novú kvalitu inkulturácie (porov. Carlsburg 2011, 36).

Ciele a interakcie

Tieto prípady socializácie a enkulturácie jasne ukazujú, ako sa môžu na rôznych úrovniach nevedome osvojovať vzorce myslenia a konania. V tomto kontexte treba rozvoj osobnosti, ktorý je formovaný enkulturáciou, ako aj vzdelávacími a výchovnými procesmi, chápať ako cieľ socializácie.

Tieto procesy sú úzko prepojené, pretože sú „významnou pomocou pri vrastaní do príslušnej kultúry a zároveň sú samy kultúrne podfarbené“ (Carlsburg 2011, 35).

Inkulturácii sa pripisuje zásadný význam aj v kontexte medzikultúrnych stretnutí: keď sa stretávajú rôzne kultúry a prostredníctvom akulturácie dochádza k procesu zmeny inkulturácie skupín a jednotlivcov (porov. Carlsburg 2011, 38).

Literatúra

Carlsburg, Gerd-Bodo von (2011): Enkulturácia prostredníctvom získavania sociálnych kompetencií. Frankfurt: Peter Lang.

Claessens, Dieter (1962): Rodina a hodnotový systém. Štúdia o „druhom, sociokultúrnom zrode“ človeka. Berlín: Duncker & Humblot.

Pohl, Reinhard (2011): Medzikultúrna kompetencia. In: Pohl, Reinhard (ed.): Nemecko a svet. Kiel: Magazin.

Toaspern, Horst (1971): Der Kulturaneignungsprozess. Tiež príspevok k politickej sociológii. Stuttgart: Ferdinand Enke.

Walz, Hans (2010): Integrácia, asimilácia, akulturácia, akomodácia, enkulturácia. Grundbegriffe des Migrationsgeschehens: https://www.akademie-rs.de/fileadmin/user_upload/pdf_archive/barwig/2010_ORWO/Walz_Migration_-_Grundbegriffe_…27.10.2010.pdf [23.06.2018].

Wurzbacher, Gerhard (1963): Sozialisation – Enkulturation – Personalisation. In: Wurzbacher, Gerhard (ed.): Der Mensch als soziales und personales Wesen. Príspevky ku koncepcii a teórii socializácie z pohľadu sociológie, psychológie, vedy o práci, medicíny, pedagogiky, sociálnej práce, kriminológie, politológie. Stuttgart: Ferdinand Enke.