Habitus

Latinský termín habitus, pôvodne odvodený od starogréckeho slova héxis (ἕξις), označuje trvalú dispozíciu správania, ktorá sa odráža v postoji jednotlivca v zmysle vonkajšieho vzhľadu, ako aj vnútorného nastavenia. Zahŕňa celok individuálnych vzorcov správania, od spôsobu reči a gestikulácie až po osobné hodnoty a celý životný štýl. Od gréckej antiky až po súčasnosť tento pojem zaznamenal rôzne významové variácie v kontexte rétoriky, filozofie a sociológie (porov. Simonis 2013, 287).

Zmeny vo význame termínu

V gréckej antike najmä Aristoteles zaviedol termín héxis (ἕξις), pod ktorým rozumel trvalú dispozíciu správania jednotlivca, ktorá sa stala zvykom vďaka skúsenostiam a praxi (porov. Hügli 2013, 387). V súlade s tým je héxis schopnosťou alebo generujúcim princípom produkovať budúce konanie (porov. Krais 2014, 29). V kontexte rímskej doktríny rétoriky habitus označoval veľmi špecifický spôsob správania a vyjadrovania, pre ktorý sa považoval za nevyhnutný špecifický postoj, spôsob reči a mentálny postoj. V renesancii boli tieto kategórie doplnené o určitý štýl reči, ako aj o vhodnú výšku reči. (porovnaj Sominis 2013, 287 – 288).

Koncept habitu u Norberta Eliáša

V oblasti sociológie mali mimoriadny vplyv prístupy Norberta Eliasa a Pierra Bourdieua. Sociológ a filozof kultúry Norbert Elias (1897 – 1990) vychádzal z predpokladu, že medzi vzorcami myslenia, cítenia a správania jednotlivca a sociálnymi štruktúrami, ktoré ho obklopujú, existujú silné vzájomné závislosti (porov. Volkmann 2013, 164). V knihe Proces civilizácie (1939) tak opisuje, že príslušné zvyky a mravy treba posudzovať vo vzťahu k príslušnej kultúre, časovému bodu a spoločenskému postaveniu.

Kvôli tejto závislosti Elias tiež vždy pripisuje špecifickým zvykom určitej sociálnej skupiny osobitnú funkciu. Dodržiavanie určitej etikety stolovania, rituálu pozdravu alebo rozlišovanie toho, čo je súkromné a čo verejné, slúžilo na odlíšenie od iných sociálnych skupín. Keďže sa však nižšie vrstvy vždy snažia napodobňovať zvyky vyšších vrstiev, tie musia svoje konvencie vždy zdokonaľovať, čím sa neustále posúva hranica toho, čo je v príslušnej skupine spoločensky prijateľné. Čím väčšie sú podľa Eliasa sociálne skupiny alebo štáty, tým výraznejšie sa stávajú aj zvyky jednotlivých skupín.

Podľa Eliasa tento mechanizmus nie je len vonkajším, sociálnym procesom, ale aj psychologickým. Spoločenské zvyky a konvencie sa internalizujú v našom sociálnom habite prostredníctvom výchovy a imprintingu sociálneho prostredia, takže sociálne pravidlá a sociálny nátlak sa stávajú našou „druhou prirodzenosťou“ (porov. Eichener 2013, 64). Tým by vznikla „zvláštna stabilita psychického sebaobmedzujúceho aparátu, ktorá sa objavuje ako rozhodujúca črta habitu každého ‚civilizovaného‘ človeka“ (Elias 1976b, 320).

Z toho vyplýva, že pre Eliasa je sociálny habitus samotnou psychologizovanou civilizáciou, ktorá sa môže meniť v závislosti od kultúry, epochy a sociálnej triedy.

Koncept habitu u Pierra Bourdieua

S teóriou francúzskeho sociológa Pierra Bourdieua (1930 – 2002) sa však najvýraznejšie spája koncept habitu. Podobne ako Elias (nadväzujúc aj na tézy Marcela Maussa či Erwina Panofského (porov. Krais 2014, 24)), Bourdieu pripisuje homogénne správanie jednotlivcov (porov. Schroer 2017, 326), ktorí pochádzajú z podobných sociálnych kontextov, existencii spoločného habitu. V súlade s tým individuálny habitus nemá byť chápaný ako výraz individuálnej osobnosti, ale ako podstatne determinovaný sociálnymi vzťahmi. Bourdieu chápe habitus ako „systém trvalých a prenosných dispozícií“ (Bourdieu 2015, 98), ktoré zahŕňajú a štruktúrujú celý vzhľad, rozhodovanie, myslenie a správanie človeka, vrátane spotrebiteľského správania, zaobchádzania s umeleckými predmetmi, preferovaného oblečenia, vkusu pri bývaní, politického postoja, stravovacích návykov, rodových rolí, rečového správania a napokon celého životného štýlu.

V závislosti od objemu a typu kapitálu jednotlivca (ekonomický, sociálny, kultúrny, symbolický kapitál) zaujíma v sociálnom priestore spoločnosti rôzne postavenie. Príslušnosť k spoločenskej triede alebo prostrediu sa teda neodráža len v ekonomickom kapitáli, ale aj v jemných rozdieloch medzi jednotlivcami, ako je vkus, životný štýl a habitus. V tomto ohľade nie je habitus ničím iným ako „inkorporovaným kultúrnym kapitálom predchádzajúcich generácií“ (Bourdieu 1987, 129) – alebo podobne ako Elias internalizovanou socializáciou. Formovanie vkusu je teda v konečnom dôsledku formovaním triedneho vkusu, ktorý sa získava ako „generatívna gramatika“ (pozri Chomského) prostredníctvom socializácie v rodine a škole (porov. tamže,143).

„Vkus je základom všetkého, čo človek má […], ako to, čím je pre druhých, čím sa klasifikuje a čím je klasifikovaný druhými“ (tamže, 104).

Ako naučený vzorec správania je habitus v zásade stabilný a zužuje sociálnu prax jednotlivca (porov. Schroer 2017, 333). Napriek tomu sa vzorec správania jednotlivcov môže dlhodobo meniť (porov. tamže, 318), ak sa zmení pozícia jednotlivca v sociálnom priestore. Zo sociologického hľadiska je teda habitus spojivom medzi slobodou jednotlivca a obmedzeniami sociálnych štruktúr (porov. Schroer 2017, 317). Aj pre Bourdieua má habitus funkciu rozlišovania (porov. Jurt 2013, 86), t. j. vymedzovania sociálnej skupiny od ostatných, takže je výrazom sociálneho rozdielu a triedneho boja, v ktorom sa jednotlivci snažia udržať alebo zlepšiť svoje postavenie.

Habitus je teda zároveň produktom sociálnej praxe, ako aj prostriedkom reprodukcie a manifestácie tejto praxe, hierarchie a v konečnom dôsledku vzťahov dominancie.

Habitus a komunikácia

Rozdiely v habite medzi jednotlivcami možno pozorovať nielen medzi sociálnymi skupinami v rámci jednej kultúry, ale aj medzi jednotlivcami rôznych kultúr. Pokiaľ ide o komunikačné procesy, je zrejmé, že habituálne horizonty správania aktérov určujú komunikačné možnosti. Nedorozumenia môžu ľahko vzniknúť, keď musia navzájom komunikovať ľudia z rôznych kultúr, generácií alebo prostredí. Keďže v Bourdieuovom zmysle ide každý habitus ruka v ruke s vymedzením sa voči iným životným štýlom, reflexia vlastných a cudzích vzorcov správania je nevyhnutná na to, aby sa zabránilo výslednému odmietavému postoju. Zásadne vďačný a tolerantný prístup k druhému je totiž základom medzikultúrnej komunikácie.

Literatúra

Bourdieu, Pierre: Jemné rozdiely. Kritika moci sociálneho posudzovania. Frankfurt a. M.: Suhrkamp 1987.

Bourdieu, Pierre: Sociálny zmysel. Kritika teoretického rozumu. Frankfurt a. M.: Suhrkamp 2015.

Eichener, Volker u. Ralf Baumgart: Norbert Elias zur Einführung. Tretie úplne prepracované vydanie. Hamburg: Junius 2013.

Elias, Norbert: O procese civilizácie. Sociogenetické a psychogenetické štúdie. Zmeny v správaní svetských vyšších vrstiev na Západe. Frankfurt a. M.: Suhrkamp 1976 (= 1).

Elias, Norbert: O procese civilizácie. Sociogenetické a psychogenetické štúdie. Premeny spoločnosti a náčrt teórie civilizácie. Frankfurt a. M.: Suhrkamp 1976 (= 2).

Hexis. In: Philosophielexikon. Osoby a pojmy západnej filozofie od antiky po súčasnosť. Edícia: Anton Hügli a P. Lübcke. Reinbeck: Rowohlt 2013. s. 387.

Jurt, Jozef: Bourdieu, Pierre. In: Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie. Prístupy – osoby – základné pojmy. Ed. by Ansgar Nünning. Piate aktualizované a rozšírené vydanie. Stuttgart: Metzler 2013, s. 85-87.

Krais, Beate a G. Gebauer: Habitus. Bielefeld: Transcript 2014.

Schroer, Markus: Sociologické teórie. Od klasikov po súčasnosť. Stuttgart: Wilhelm Fin 2017 (=UTB).

Simonis, Linda: Habitus. In: Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie. Prístupy – osoby – základné pojmy. Ed. by Ansgar Nünning. Piate aktualizované a rozšírené vydanie. Stuttgart: Metzler 2013. s. 287-288.

Volkmann, Laurenz: Elias, Norbert. In: Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie. Prístupy – osoby – základné pojmy. Ed. by Ansgar Nünning. Piate aktualizované a rozšírené vydanie. Stuttgart: Metzler 2013. s. 164-165.