Batohový model kultúry

Model batohu je jedným z viacerých kultúrnych modelov, ktorý „[…] vysvetľuje kultúrne zakotvené hodnoty a myšlienkové vzorce, ako aj ich artefakty všeobecným – t. j. pôvodne nie kultúrne špecifickým – spôsobom“ (Agha-Alikhani 2012, 102) schematicky zjednodušeným spôsobom.

Individuálne a situačné

Predstavuje kultúru ako ͵batohʹ. Jednotlivec nosí svoje kultúrne poznanie v osobnej batožine, v ktorej sú symbolicky vyjadrené jeho vlastné kultúrne, individuálne a sociálne zázemie. Nie kultúra, ale sám jednotlivec rozhoduje o flexibilnom, situačnom zaobchádzaní s obsahom „kultúrneho batohu“ (Roth 2011, 20). Obsah batohu sa môže v priebehu života a s pribúdajúcimi skúsenosťami rozširovať v tom zmysle, že jednotlivec si môže osvojiť hodnoty a postoje presahujúce štandardizované prvky kultúry, ktoré sa viac približujú cudzej kultúre (porov. tamže). Model sa metaforicky pokúša vysvetliť „kultúrnu zložitosť v spoločnosti spôsobom, ktorý je pravdivý a čo najautentickejší“ (ibid. 21), a rozšíriť vlastné kultúrne obzory zvýšením povedomia o predpokladoch modelu.

Odlíšenie od modelu ľadovca

Metafora batohu je ďalším rozvinutím Hemingwayovho modelu ľadovca (pozri model ľadovca kultúry). Naďalej sa opiera o rozdelenie na viditeľné a neviditeľné kultúrne prvky (porovnaj Roth 2011, 20). Tieto viditeľné artefakty (vonkajší vzhľad, konanie, jazyk, správanie) sa nazývajú percepta, zatiaľ čo neviditeľné prvky kultúry (hodnoty, normy a postoje) sa nazývajú concepta (Agha-Alikhani 2012, 102). Kultúrny batoh a jeho obsah sú nepriehľadné, čo znamená, že kultúrna výbava, concepta, sa stáva viditeľnou až počas intenzívnej medzikultúrnej komunikácie.

Meniaca sa veľkosť

Veľký rozdiel oproti modelu ľadovca spočíva v tom, že kultúra je vnímaná ako „premenlivá veličina“ (Roth 2011, 20) a každá nová skúsenosť, každé nové stretnutie a každá nová situácia ovplyvňuje naše konanie, a tým obohacuje náš kultúrny majetok. Kým kultúra v modeli batohu je vnímaná ako otvorený (osvojovanie a konanie) proces (porov. tamže), kultúra v modeli ľadovca je prezentovaná ako nadčasová a jednorozmerná, čo vyvoláva dojem, že jednotlivci sú „determinovaní svojím kultúrnym prostredím na spôsob jednosmernej ulice“ (tamže) a zodpovedajú statickému kultúrnemu portrétu. Tieto dva modely si však navzájom neodporujú. Naopak, v určitých multikultúrnych kontextoch ich možno prepojiť (porov. ibid.). V takýchto konfrontáciách je vhodné prepojiť statický koncept kultúry modelu ľadovca, „ktorý evokuje predvídateľné konanie vnímané ako ͵nemeckéʹ, ͵ruskéʹ alebo ͵japonskéʹ“ (ibid. 21), s otvoreným konceptom kultúry modelu ruksaku, „ktorý [bez pevného kultúrneho portrétu] pružne reaguje na požiadavky príslušnej situácie“ (ibid.).

Literatúra

Agha-Alikhani, Barbara (2012): Kultúrne modely. In: Barmeyer, Christoph (ed.): Taschenlexikon Interkulturalität. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, 102-104.

Roth, Juliane (2011): Eigene Kultur. In: Roth, Juliane/ Köck, Christoph (eds.): Interkulturelle Kompetenz. Príručka pre vzdelávanie dospelých. Druhé prepracované vydanie. Stuttgart: EduMedia, 19-21.