Koncepcia kultúrneho rozdelenia krajiny

Koncepcia kultúrneho rozdelenia krajiny opisuje priestorové rozdelenie krajiny na rôzne kultúrne oblasti, ktoré sa vykonáva na základe definovaných charakteristík. Podľa Newiga, didaktika geografie, sú kultúrne časti zeme definované ako „články celosvetovej časopriestorovej siete ľudských foriem života takmer kontinentálneho rozsahu na základe ich prírodného prostredia“ (Newig 1999). Cieľom tejto koncepcie je identifikovať priestory, v ktorých žijú rovnaké alebo podobné kultúry a spoločenstvá, a zoskupiť ich tak, aby bolo možné načrtnúť najväčšie kultúrne priestory.

Vznik a variabilita koncepcie

Koncepciu prvýkrát opísal Kolb v roku 1962 a pôvodne pochádzala z priestorového výskumu geografie. Vznikol z prirodzenej potreby nájsť spôsob, ako sa orientovať v priestoroch, ako aj vedieť definovať svoju polohu, pretože „každý človek potrebuje a rozvíja geografický pohľad na svet, do ktorého môže zaradiť svoje základné informácie, ale aj množstvo nových informácií, ktoré pribúdajú každý deň“ (tamže, 7). Na to, aby bolo možné klasifikovať, sú potrebné opisné znaky, ktoré dokážu definovať priestory. Vzhľadom na množstvo rôznych pojmov sa tieto v závislosti od autora líšia a ponechávajú priestor pre rôzne prístupy ku klasifikácii.

Kolb vypracoval koncepciu, ktorá definuje desať kultúrnych častí zeme a nahrádza tak myslenie o národoch povojnovej geografie (porov. Stöber 2001, 138), „upustil však od kartografickej realizácie svojho pokusu o klasifikáciu“ (ibid.).

Newigova koncepcia z roku 1986 klasifikuje podľa charakteristík „náboženstva alebo ideológie; jazyka, písma, práva; farby pleti (rasy); hospodárstva [a] situácie“ (Böge 1997, 323), z čoho vznikli časti kultúrnej zeme Anglo- Amerika, Austrália, Európa, Latinská Amerika, Orient, Východná Ázia, Rusko, „čierna Afrika“ (odvtedy premenovaná na subsaharskú Afriku), Južná Ázia a Juhovýchodná Ázia (Reinke/ Bickel 2018, 2).

Podobne ako Kolb a Newig, aj Huntington v roku 1996 vypracoval prístup ku klasifikácii, ktorý patrí k najznámejším v literatúre (porovnaj Stöber 2001, 138). Úzko súvisí s jeho článkom Stret civilizácií, v ktorom rozdelil Zem na osem kultúrnych oblastí, ktorých charakteristikami sú „objektívne prvky, ako sú jazyk, história, náboženstvo, zvyky, inštitúcie […] a subjektívna identifikácia ľudí s ňou“ (Huntington 1996, 28). Jeho prístup je v podstate podobný Kolbovmu, ale kladie väčší dôraz na členenie podľa svetonázorov (porovnaj Stöber 2001, 138).

Hodnotenie koncepcie kultúrnej krajiny

Koncept kultúrnej krajiny je už mnoho rokov zdrojom diskusií v geografii aj v iných vedných disciplínach. Vzhľadom na mnoţstvo rôznych prístupov sa opakovane stal predmetom kritiky, ktorá bola dlhý čas namierená najmä proti Newigovej koncepcii. Podľa Poppa je delenie kultúr v zásade problematické, pretože neexistuje jasný spôsob, ako definovať, kde sa spomínané kultúrne oblasti začínajú alebo končia (porov. Popp 2003, 21). Je však mimoriadne dôležité, aby sa pojmy ako kultúra a priestor vopred jasne definovali, aby sme si uvedomili šírku týchto pojmov.

Popp kritizuje najmä to, že Newigova koncepcia kultúrnej krajiny podporuje „mozaikové myslenie“ (ibid., 29) a môže byť prijatá ako ideológia. Na základe kartografického zobrazenia navrhuje, aby sa kultúrne oblasti považovali za navzájom oddelené a aby neexistovali žiadne prechodné formy. Okrem toho názov „čierna Afrika“ je diskriminačný a podobne ako názov „Orient“ odráža eurocentrický pohľad. „Kultúrne krajiny [sa následne] svojím výrazovým charakterom veľmi podobajú stereotypom, ktoré síce majú v hodnotení zrnko pravdy, ale ľahko sa zlievajú do klišéovitých fólií“ (Popp 2003, 37).

Literatúra

Böge, Wiebeke (2011): Kulturraumkonstrukte als zeitgebundene Weltbilder. In: Geografia a škola 33, 4-8.

Böge, Wiebeke (1997): Die Einteilung der Erde in Grossräume: Zum Weltbild der deutschsprachigen Geographie seit 1871. Arbeitsergebnisse und Berichte zur wirtschafts- und sozialgeographischen Regionalforschung. Heft 16. Hamburg: Institut für Geographie der Universität Hamburg.

Dürr, Heiner (1987): Kulturerdteile: „Nová“ teória desiatich svetov ako základ pre vyučovanie geografie? In: Geographische Rundschau 39, 228-32.

Newig, Jürgen (1999): Koncept kultúrnych častí Zeme. https://www.kulturerdteile.de/kulturerdteile/ [01.08.2019].

Newig, Jürgen (1986): Tri svety alebo jeden svet: Kultúrne časti zeme. In: Geographische Rundschau 38, 262-267.

Popp, Herbert (2003): Koncept kultúrnych častí zeme v diskusii – príklad Afriky. Vedecký diskurz – význam pre vyučovanie – aplikácia na hodinách geografie. Kontaktné štúdie z Bayreuthu v oblasti geografie. Vol. 2. Bayreuth: Naturwissenschaftliche Gesellschaft Bayreuth.

Reinke, Christine/ Bickel, Jens (2018): Infoblatt Kulturerdteile. Leipzig: Klett.

Stöber, Georg (2001): „Kulturerdteile“, „Kulturräume“ und die Problematik eines „räumlichen“ Zugangs zum kulturellen Bereich. In: ders. (ed.): Cudzie kultúry vo vyučovaní geografie: analýzy – koncepcie – skúsenosti. Štúdie z medzinárodného výskumu učebníc. Vol. 106. Hannover: Hahn, 138-154.

Stöber, Georg (2011). Koncepcie kultúrneho priestoru v učebných osnovách, učebniciach a vyučovaní. In: Geographische Rundschau 33, 15-26.