Kultúrna pamäť

Assmann a Assmannová definujú kultúrnu pamäť z pohľadu kulturológie ako „tradíciu v nás, […] texty, obrazy a rituály, ktoré sa utvrdzovali počas generácií, v stáročiach, v niektorých prípadoch dokonca tisícročiach opakovania a ktoré formujú naše vedomie času a dejín, náš pohľad na seba a na svet“. (Assmann, J. 2006, 70)

Triáda pamäti

Tento termín, ktorý sa používa predovšetkým v diskurze o pamäti v kultúrnych štúdiách, je súčasťou pojmovej triády, ktorá podľa Aleidy Assmann opisuje zásadne odlišné formy pamäti:

– individuálnu pamäť

– (sociálna) komunikačná pamäť

– kultúrna pamäť (porovnaj Assmann, A. 2006, 13)

Formy pamäti

Kým individuálna pamäť človeka je naplnená implicitnými aj explicitnými, t. j. autobiografickými spomienkami, spomienky sa uchovávajú aj prostredníctvom interakcie s ostatnými v kolektívnej pamäti, t. j. v rodine, v sociálnej skupine alebo v spoločnosti ako celku. Komunikačné, t. j. ústne tradície sa odovzdávajú z generácie na generáciu.

Francúzsky sociológ Maurice Halbwachs opisuje vzťah medzi individuálnou pamäťou a spoločnosťou takto: „Väčšinu času si pamätám, pretože ma k tomu nabádajú iní, pretože ich pamäť mi prichádza na pomoc, pretože moja čerpá z ich pamäti. Prinajmenšom v týchto prípadoch nie je na pamäti nič záhadné“ (Halbwachs 1966, 20 n.).

Avšak „naše spomienky sú nielen sociálne, ale aj kultúrne <<vložené>>“ (Assmann, J. 2006, 69). Texty, obrazy, veci, symboly a rituály tvoria kultúrnu pamäť a sú základom našej kultúrnej identity. Nositeľmi týchto kultúrnych tradícií sú „externe[e] uložené médiá a kultúrne[e] praktiky“ (Assmann, A. 2006, 19), ktoré uchovávajú jazyk, obrazy, hlasy a zvuky. Lebo „len pamäťové miesta a médiá menia komunikačnú pamäť na skutočne kultúrnu pamäť“. (Reichwein 2018)

História a identita

Ako sa však určuje, čo si pamätáme a čo zabúdame? Kruhy AfD vyzývajú na „obrat o 180 stupňov v politike spomínania“ a marginalizujú holokaust ako „vtáčie hniezdo“. Odsudzuje sa takzvaný „kult viny“ Nemcov, a tým sa čoraz viac spochybňuje kultúrna pamäť.

Ukazuje sa, že kultúrna pamäť nie je statická. Podlieha dynamike a zmenám, o ktorých sa musí v spoločnosti ako celku diskutovať a vyjednávať. Lebo „to, čo sa pamätá a čo sa zabúda, sa do veľkej miery formuje, organizuje a rekonštruuje“ (Reichwein 2018).

Literatúra

Assmannová, Aleida (2006): „Pamäť v minulosti“: Priestory pamäti. Formy a premeny kultúrnej pamäti. Vyd. 3. Beck: Mníchov.

Assmann, Jan (2006): Thomas Mann a Egypt. Mýtus a monoteizmus v Jozefových románoch. Beck: Mníchov.

Halbwachs, Maurice (1985): Pamäť a jej sociálne podmienky. Suhrkamp: Berlín.

Reichwein, Marc (2018): Prečo žiadny národ nemôže žiť bez pamäti. https://www.welt.de/kultur/literarischewelt/article177671164/Nation-und-Erinnerung-So-funktioniert-das-kulturelle-Gedaechtnis.html [13.11.2018].